Jasno

Prišla som domov. Na gauči sedela mlada s frajerom a bytom sa tiahla vôňa čerstvo napečeného koláča. Mladá preventívne trikrát volala a kontrolovala môj príchod. Prišlo mi to celkom zábavne. Obzvlášť, keď som ju v pondelok prinútila, aby nás už konečne zoznámila a nerobila drahoty. Okrem iného som potrebovala, aby mi nejaký chlap vyniesol kvety hore a aj dole a jej frajer do toho zapadol. Bolo to celkom vtipné stretnutie, vôbec som nevedela ako sa mám predstaviť, či menom, priezviskom, alebo ako. Povedala som len, ja som tá hysterická matka, ktorú tak často opisuje. Usmial sa a začal kmitať podľa jasných inštrukcií. V ten deň som jej dovolila prespať u neho, včera prespali u nás a dnes sedí v našej obývačke. Príde mi to zvláštne.

Vybehla som hore a mala som chuť pohladiť čerstvo nasadené kvety, ktoré som sadila v utorok ráno o piatej, ešte pred odchodom na služobku. Boli neuveriteľné, tá Sharon mala pravdu, veci začínajú byť oveľa jasnejšie a krajšie, presne ako moja terasa, ktorá do týždňa začne bujnieť a prekvitať. Hm, mám z nej výbornú náladu a svojím spôsobom mi to príde absurdné. V hlave mám len jednu otázku, na čo som vlastne čakala?

Presne táto otázka mi napadla, keď som z cesty volala so šéfom a oznamovala svoje rozhodnutia okamžite vymeniť nejakých ľudí. Opýtal sa ma, či mám aj nejaké dobré správy, povedala som, toto sú samé dobré správy a hovorila o tom s takým nadšením ako už dávno nie. Nie som šťastná, že sa ľudia budú meniť, ale niekedy je to nevyhnutné a vhodné pre obe strany. Ja chcem normálne spať a otvárať tabuľky s vedomím, že dostanem správne dáta a druhá strana sa tiež asi nechce triasť nad každým mojím mailom a každým odhalením neschopnosti vykonať danú prácu a po týchto dvoch dňoch som presvedčená, že veci sa dajú robiť iným spôsobom, ja mám len smolu, že som zdedila nesprávnych ľudí, z ktorých nie všetci majú reálne potenciál nabehnúť na prívalovú vlnu a niektorí jednoducho budú zmetený. Nemôžem za to, že je to päťdesiat percent. 

Možno neskôr poletím aj ja, zatiaľ som však tu a hrá sa podľa mojich pravidiel.

Hlavou mi lietajú len veci týkajúce sa práce a absurdných rozhodnutí imidžových menejžerov, ktorí ako prvú zásadnú vec riešia, po príchode do firmy, svoje auto a jeho vybavenie. Táto prízemnosť ma vždy dokáže dojať.  Ale o tom vlastne nechcem písať, o práci sa predsa nebavím. 

Začalo pršať, pozerám do stropu a snažím sa vybaviť niečo zásadne a nič, len práca, práca, práca a znechutenie nad snaživými esemeskami od M. Je v Taliansku, možno mu je smutno a možno len niečo potrebuje, nejako im neverím, nejako mu neverím. Nechávam to tak, musím riešiť iné veci, volajú sa peniaze.

Konečne som mala relatívne normálny plat na pokrytie všetkých mesačných výdavkov, ale nie dosť na pokrytie všetkých faktúr, ktoré boli odložené na zaplatenie. Nečakane k nim pribudla aj daň, s tou som nerátala a urobila mi škrt cez rozpočet. Potrebujem zákazku ako soľ, dúfam, že sa začne A dariť, na Merlota sa nemôžem spoľahnúť a prosiť sa mu už nebudem. Trochu ma nasral, aj keď ho chápem. Musím niečo vymyslieť. 

Pýtať si navýšenie platu je trošku skoro, ale dávam tomu tri mesiace a niečo vymyslím, zatiaľ vyhlasujem krízový režim. Žiadne zbytočné míňanie. Už sa neporovnateľne viac krotím, ale aj tak občas na niečom uletím, teraz si dávam dobrovoľnú stopku. Výnimkou budú len jedny jediné červené šaty, ktoré kúpim, ak budú v päťdesiat percentnej zľave. Majú posledný kus a sú božské. 

Uvidím, či bude šťastena naklonená.

Uvidím, či začnem kvitnúť.

V tých červených by to určite išlo...