Dobre

Zaspávala som a vstávala s priblbnutým výrazom na tvári. Chvíľu hľadela do stropu, premietala udalosti zo včerajšieho večera, alebo vlastne dnešného skorého rána a automaticky zapla televízor, kde práve išiel film Zamilovať sa, prišlo mi to ako nejaké znamenie a zachvátilo ma neuveriteľné teplo a kútiky mojich úst stále zostávali v tvare polmesiaca. Keď to teraz píšem a na chvíľu zavriem oči, vidím tiež taký polmesiac, zarastený polmesiac a také tie malé iskričky v očiach, ktoré hovoria asi páčiš sa mi. Lebo presne také som včera stretla na najabsurdnejšom mieste, kde som sa kedy ocitla, OD Saratov.

Už len, keď si na to spomeniem, chce sa mi strašne smiať a príde mi to ako totálna haluz, ktorá sa vlastne nestala, ale môj telefón hovorí jasnou rečou, že sa stala, že ma chce opäť niekto stretnúť a že to bolo strašne fajn.

Tomuto stretnutiu na divnom mieste predchádzala nečakaná návšteva pokecu, áno po troch mesiacoch som len tak navštívila pokec, zaregistrovala kopec odkazov od starých kamarátov a začala len tak čítať profily, tých ktorí tam práve v tej chvíli boli on-line. Jeden tam mal uvedený text pesničky, ktorý mi bol sympatický, a keďže som mala chuť viesť bezduché diskusie, odpovedala som na myšlienku textu a debata bola rozvinutá. Cez diskusiu o vzťahoch, o farmároch a zlodejoch sme prešli k debate kto kde pracuje. Moja obľúbená formulka je, že som lahôdkarka v Tescu, druhá strana nezaostávala a predstavila sa ako pomocný personál v oddelení domácich spotrebičov. Začali sa viesť úvahy o tom, prečo sme sa vlastne ešte nestretli. Vysvetlenie bolo prozaické, ja som pracovala na Kamennom a on v Petržalke. Debata sa rozvíjala ďalej a smerovala na stretnutie v Tescu v Lamači.

 Mala som strašnú chuť po celodennom ležaní v posteli vypadnúť von, nadýchať sa vzduchu a len tak tárať dve na tri vo svete živých bytostí. Medzitým som si samozrejme písala aj s niekým iným. Paradoxne aj ten druhý kontakt bol neuveriteľne vtipný a nadobudla som pocit, že máme extrémne veľa spoločného. Až tak veľa, že som sa venovala viac tomu druhému, ale s prvým som sa dohodla na stretnutí, presne v zmysle hesla, že stretnutia sa neodmietajú a navyše podľa fotky bol sympatický, jediné čo mi prekážalo bol vek. Má o dva roky menej ako ja. 

Po chvíľkovom váhaní, som potvrdila stretnutie a on mi napísal, že sa dohodol s kamarátom na pivo. V duchu som si povedala, všetko je tak ako má byť a v zásade, až tak strašne sa mi ísť nechcelo, môj druhý objekt mi pripadal, čím ďalej, tým viac zaujímavejší a navyše mi zavolal nenapraviteľný Marko a tak som vedela, že o dnešný večer mám už postarané. Druhá strana to nevzdala a len napísala, príď za nami na pivo a nechala telefónne číslo a vtedy som si povedala idem, spoznám minimálne dvoch nových ľudí. Back up s Markom som si urobila tiež a s druhým objavom z pokecu som pozdielala fotky a svojim spôsobom si zaistila jeho záujem.

Zavolala som. Na druhej strane ma prekvapil úžasne príjemný hlas. Hlas je pre mňa extrémne dôležitý a tento sa mi fakt páčil. Opýtala som sa, tak teda kam mám prísť, povedal OD Saratov, pizéria, hrá tu dnes živá hudba a je tu fajn. Zhlboka som sa nadýchla a v duchu myslela, kde do paže je Saratov, čo za krčmu to bude, čo za chlapa to bude, keď ma volá na také miesto. Zavolala som Markovi, zistila potrebné info o lokalite a bola terčom vtipných narážok, že kam vlastne idem. Rozhodnutie bolo urobené a tak som vedela, že necúvnem, aj keď mi nebolo všetko jedno. Zvedavosť na hlas bola jednoducho väčšia. 

Priblížila som sa na dohodnuté miesto a v duchu rozmýšľala, panebože, to kam som sa dostala. Zavolala mu, požiadala o špecifikáciu a tak trochu dúfala, že povie niečo ako, počkám ťa pri dverách, alebo na parkovisku a on len povedal, sedíme pred kapelou. Nasral ma, ale už som tam bola, povedala som si tých tridsať minút ma nezabije a potom idem za Markom. 

Vkročila som do miestnosti, ktorá sa podobala štvrtej cenovej, to už ten Koník na Nivách má vyšší štandard a opatrne sa rozhliadla kto kde sedí, ako vlastne spoznám človeka, s ktorým som si dve hodiny písala a o ktorom nič neviem, len jeho meno a vzhľad podľa jednej fotky. Otočil sa, na tvári sa mu objavil široký úsmev a prisadla som si. Kapela hrala a nedalo sa rozprávať. Celkom mi to vyhovovalo, aspoň som mohla nechať prúdiť svoje myšlienky a nasávať prvé dojmy potichu. Prvý dojem bol, že bol mimoriadne sympatický a v duchu som sa pýtala, kurňa prečo ty si sám. Je vysoký, dobre stavaný, s krásnym úsmevom, veľmi aktívny, tancuje, spieva, hrá na gitare, má dobrú prácu a je sám. A potom ma niečo vyrušilo, to niečo, bol jeho smiech, ten smiech mi pílil uši, bol divný a iritoval ma, aby sa neskôr mohol objaviť jeho spev, ktorý ma naopak nesmierne upokojoval.

Pokračovali sme v načatej debate, z ktorej sa počas hrania kapely vytrácali slova a jeden druhého sme sa hltali pohľadom, čítali myšlienky toho druhého a neviem, či obaja, alebo len ja pociťovali zvláštne teplo. Myslela som na Severana, myslela som na Pôžitkára, lebo presne pri nich som mala podobné pocity. Pocit, že sa mi niekto páči, zalieva ma teplo, z ktorého som nesvoja a dávam si väčší pozor na to čo hovorím. 

Preberali sme ľudí, ktorých poznáme, zvažovali pravdepodobnosť náhodného stretnutia, smiali sme sa na vlastnej pošetilosti, užívali si staré pesničky spievané nejakou kapelou Ex a bliakali spolu s nimi. Mala som chuť tancovať, ale pristihla som sa, že sa krotím, že zvažujem, či je to vhodné, či nebudem príliš hrrrrr, či sa nezľakne a či už vlastne ani neviem čo. Povedal, poďme tancovať a ja, aj keď som sa potešila, robila som chvíľkové drahoty. Nikto vtedy netancoval.

A tak sme začali v malej krčme v OD Saratov tancovať za sprievodu kapely Ex, či ako sa volala. Bolo to úžasné, bolo úžasné tancovať s veľkým chlapom, pri ktorom som si pripadala malá, ktorý navyše vie tancovať, rád tancuje a tanec spestruje spievaním do uška. Romantika ako vystrihnutá z červenej knižnice, ale tak to jednoducho bolo. Keď to píšem, ani sama tomu nemôžem uveriť. Nemôžem uveriť tomu, aký krásny večer a skoré ráno som vlastne pred pár hodinami mala. Jediný svedok tejto udalosti je môj telefón a správa o tom, že druhá strana si to chce zopakovať.

Spomenula som si ako sme sedeli v aute, ako sme sa nevedeli rozlúčiť, ako som odmietla ísť hore, nie preto, že by sa mi nepáčil, ale práve preto, že sa mi páčil. Spomenula som si na skutočnosť, že o sebe vlastne nič nevieme, že sme sedeli v aute a ja som rozmýšľala  nad tým, či mu teraz poviem, že som rozvedená, že mám ratolesť, rozmýšľala som nad tým, aká bude jeho reakcia. Viem, že by malo byť mávnutie rukou, lebo tak to vždy je, napriek tomu ma zachvátila malá obava a nehovorila som nič. Na nič sa predsa nepýtal, ale tá obava vo mne zostala. Možno je to tým, že je mladší. 

Zvláštne, ako divne sa správam, keď mi začne na niečom záležať...

Je to zvláštne, aký je ten život nevyspytateľný. Včera som ešte kamarátov zabávala historkami o odmietnutí sexu kvôli nedostatočnému mentálnemu prepojeniu, o nových cudzích deťoch, o návrate na kopec a dnes ráno mám na tvári priblblý úsmev a rozmýšľam, čo sa vlastne stalo, a že to čo sa stalo, je vlastne veľmi dobré, neočakávané a potešujúce, a že to čo sa stalo, sa stalo práve kvôli týmto mojim absurdným historkám, keď jedna osoba nečakane skonštatovala, že ja mám aspoň nejaké historky, že mňa aspoň niekto niekam pozve a vtedy som si uvedomila, že mala pravdu. Jedna vec sa mi totiž nedá uprieť, stále vo vnútri zostávam nenapraviteľný optimista a aj napriek absurdným skúsenostiam, stále neprestávam dúfať, že všetko sa na dobré obráti a na niektoré veci sa jednoducho oplatí počkať, ale nie spôsobom sedenia doma na zadku.

Netuším čo bude, ale viem, že pred pár hodinami mi bolo strašne dobre...