Deň tridsiaty deviaty

Nedeľné ráno bolo ubolené. Opatrne som našľapovala. Necítila som si spodky nôh. Keď som zliezla dole zakopla som o pohodené topánky a obišla kôpku spotených vecí, na ktorej ležala kučeravá parochňa. Žalúdok bol v poriadku, ale moje nohy kričali pomóc. Zničene som sa vrátila späť do postele a rozhodla sa v nej zotrvať. Našla som si aj výhovorku. Moje pravé koleno malo neprirodzenú farbu a tvar. Pri včerajšom kankáne som pocítila malé rupnutie a bolesť, ale neodradilo ma to od pokračovania vo vysokých výkopoch, nejako som zabudla na vek, aj keď všetci na okolo vykrikujú, že vek je len číslo. Blbosť. Opotrebovanie tela nezastavíš. Spomalíš, ale nezastavíš. Presne toto som mala v hlave, keď som opätovne líhala do postele. 

Cítila som sa unavene, presne ako po preflámovanom víkende. Už to nie je to čo to bývalo. Treba menej akcií s väčšími pauzami. V piatok sa večera pretiahla do neskorých ranných hodín. V sobotu som namiesto polihovania, absolvovala šesťhodinový maratón s Blonde v Pandorfe, aby som sa večer dorazila v PKO. No a dnes? Dnes bolo nutne ležať a nerobiť nič. Presne to som robila. Nič. Ležala, spala, čítala noviny, uvažovala o tom ako sa smečko už nedá čítať a ako sa čím ďalej tým viac nad sebou zamýšľam, či nestarnem nejako prirýchlo, či sa nestávam posadnutá cvičením, váhou a svojim výzorom.

Viem, že je to hlúposť, napriek tomu to robím. Ako keby som mala pocit, že ak to neurobím teraz, pôjde to so mnou dole vodou. Neviem to logicky vysvetliť. Na jednej strane viem, že to nie je zlé, na druhej strane si obzerám každú vrásku, tukový vankúš alebo celulitídu. Sledujem ručičku na váhe a dúfam v zmenšujúce brucho, ktoré sa naozaj zmenšuje. 

Občas si hovorím, že strata váhy je len forma skúšky vo vytrvalosti, v to že to dokážem, ale sem tam sa pýtam sama seba, či to nie je aj o strachu. Úplne obyčajnom strachu zo starnutia. Či to nie je práve u mňa stará mladou chcela byť. Nie vo forme obliekania, tam som skôr konzerva, ale tak v celkovom vnímaní samej seba. 

Na jednej strane viem, že mám málo rokov, väčšiu časť života pred sebou, vyzerám na svoj vek dobre. Na druhej strane o pár týždňov idem na stužkovú vlastnej ratolesti, príde mi to neuveriteľné ako ten čas letí a cítim sa staro. Tak to jednoducho je. A keď sa nad tým zamyslím,  možno to, že sa cítim občas staro vo mne vyvoláva pocit, že musím so sebou niečo urobiť aj po fyzickej stránke.

Vidím tu určitú paralelu, ale nie som si istá, že je to dostatočné vysvetlenie.

Náš vek je možno len číslo, ale naše starnutie sa prejavuje vekom našich detí a tváriť sa, že to tak nie je, je len vytváraním ilúzie stará mladou chcela byť...

Sem tam jej aj ja podlieham...