Deň štyridsiaty tretí

Hm, deň štyridsiaty tretí. Čo by so o ňom tak napísala? Aký vlastne bol? Ešte pred šiestou by som povedala pokojný. Po šiestej by som napísala nepochopený a po polnoci, či stredajšej alebo štvrtkovej by som volila slovo veselý. Presne taký bol.

Podvečer sa mi dostali do uší informácie, ktoré som asi nechcela počuť. Vyplynulo z nich, že ľudia, ktorých som vytiahla hore, ma majú v paži a ani sa nenamáhajú ma osloviť s nejakou spoluprácou. Zamrzelo ma to, ale tento raz som nad tým nemávla rukou a sama pre seba som si povedala, že si to okolie idem vyčistiť. Že ak chcem nových klientov, chcem vedieť s kým sa dá počítať a s kým nie. Že nebudem len tak pasívna, a že na každého pritlačím a budem chcieť počuť prečo nie. Už som unavená z výhovoriek a už som unavená z falošných pootvorených dverí, ktoré si u mňa nechávajú. Vážne áno.

Zavolala som človeku, ktorému som dvakrát zachránila krk, napriek tomu, že mi urobil veľký podraz, keď som sa za neho zaručila a on sklamal na celej čiare. Opýtala som sa ho, či naozaj za tie tri roky nebol žiadny biznis pre mňa, opýtala som sa, či mám zavolať do Holandska, kde som u majiteľov veľmi dobre zapísaná, ale nemám chuť niekoho obchádzať, neopomenula som spomenúť všetky firmy, ktoré s nim spolupracovali a opýtala sa ho veľmi na rovinu, či je proti mne vysadený. Samozrejme, že odpoveď bola nie a za odpoveďou nasledovala siahodlhé vysvetľovanie všetkých zaručených informácii, ktoré sa mi dostali do uší a prísľub stretnutia a spolupráce. Zasmiala som sa a povedala, si na ťahu.

Po tomto rozhovore som začala rozmýšľať, nad niektorými ľuďmi so zaručenými informáciami a prišla na skutočnosť, že ľudia sú pekné sebecké svine, a že najhorší sú tí, ktorí sa tvária, že sú na mojej strane. Hlavou mi preletela S. Dvakrát vyhodená osoba, ktorá ma naposledy presviedčala o svojich geniálnych manažérskych schopnostiach, a ktorá sa tvári, že je moja kamarátka. V čase, keď sme spolu spolupracovali, nikdy neopomenula spomenúť čo všetko mám nové, že by som nemala chodiť autom akým chodím, že som ale fakt dobre zaplatená a podobne. Akokoľvek to bude znieť nadobúdam pocit, že to bola prvá osoba, ktorá sa tešila, keď sa mi prestalo dariť. 

Rozmýšľam koľko takých eS mám okolo seba. Prečo chcem veriť, že ľudia sú dobrí? Prečo dávam každému druhé šance? Prečo som tak debilne naivná? Pôsobím ako pragmatická racionálna osoba. Na niektorých možno aj ako arogantná mrcha. Moje sebavedomie a môj prístup dokáže slabších jedincov neskutočne iritovať. Nie som neutrálna osoba v očiach iných. Ľudia ma buď milujú, alebo nenávidia. Nič medzi.

Neviem akceptovať skutočnosť, že sa ku mne vyjadrujú ľudia, ktorí so mnou nikdy neboli, vyjadrujú sa ku mne na základe zaručených informácii, vyjadrujú sa možno na základe svojho strachu. A ja to zle nesiem. Núti ma to zamýšľať a pýtať sa prečo? Mám zopár odpovedí, ale nechcem sa s nimi zmieriť. Chcem naďalej veriť, že doba nie je až taká skazená, že zmysel pre čestnosť, korektnosť sa ešte nevytratila do vzduchoprázdna, že všetci nie sú sebci, ktorí sa starajú len a len o seba a že každý na každého sa nepozerá len s cieľom ako by sa dal jedinec využiť pre vlastný prospech. 

Čím viac píšem a čím viac sa nad tým zamýšľam, uisťujem samu seba, že väčšieho naivného blbca v okolí asi niet, že ľudská závisť je sviňa ženského rodu... A ženy dokážu byť zákerné.

Presne takýto pocit som mala včera večer, keď sa po mesiaci ozval Šalený, ambiciózny trošku dodrbkaný východniar, s ktorým som strávila nejaký čas. Mal meniny. Opýtala som sa ho či si nepomýlil adresáta alebo čas. Boli sme dohodnutí pred mesiacom a ozýva sa teraz. Napísal, že nie. A ja, po krátkom zamyslení, som sa rozhodla kašlať na konvencie a prijala pozvanie. Potrebovala som sa vyventilovať a zahodiť pochmúrne myšlienky. Nahodila sa do gala a dala si záležať, žiadne vyťahané tričko a rifle, chcela som zapôsobiť, chcela som vyvolať to krátke zamyslenie, fúha prečo som nezavolal. 

Bolo to celkom zábavné. Keď som tam vošla, chcela by som mu vidieť do hlavy. Hltal ma pohľadom a mala som pocit, že bol naozaj rád, že ma vidí. 

Obzerala som si ho a v hlave mi napadali šialené veci. Môj vnútorný hlas mi hovoril, bol by si dobrý genetický materiál, škoda, že si taký dodrbkaný a nevieš čo chceš. Viedol diskusiu o práci s kamarátom a ja som rozmýšľala, či by bol dobrý tatko, či by sa dokázal zbaviť tej svojej prehnanej ctižiadostivosti a prestal sa so mnou porovnávať, či by bol schopný uvedomiť si svoje kvality a nepchal sa šéfovi do zadku, či by bol schopný sa občas kontrolovať a nesprávať sa ako zvieratko utrhnuté z reťaze posadnuté sexom.

Povedal, už budem koncom roka rozvedený a ja som sa na neho pozrela a opýtala, znamená to niečo pre mňa? Povedal, či by som ho nemohla zmeniť a ja som povedala, ľudia sa majú brať takí akí sú. Povedal, pôjdeš som mnou na koncert a ja som povedala, za muža hovoria činy, nie slová a ja som  s tebou bola už na niekoľkých slovných koncertoch. Bolo to zvláštne. On je zvláštny.

Spomenula som si ako sme trávili víkendy na jar spolu. Stretávali sme sa asi tak dva tri mesiace intenzívne, a keď sme boli sami, vždy bol veľmi skvelý, dokonca až tak skvelý, že som prvýkrát nahlas zauvažovala nad možnosťou spoločného bývania u mňa časom. Samú ma to prekvapilo. Som zástancom toho, že tento byt patrí len mne a mojej ratolesti a nie som ochotná ho zdieľať s niekým tretím 24 hodín denne. Ale on mi do tohto prostredia zapadal. 

Škoda len, že iná situácia nastala, keď sme boli raz s niekým tretím. Vtedy sa správal ako kkt. Nenachádzam vhodnejšie slovo. Povedala som si, okej, veľa alkoholu, ale keď sa to o dva dni zopakovalo, prišlo mi to ľúto a nechápala som to. Potom sme sa stretávali sporadicky, zvyčajne sme išli spolu hrať, neskôr na nejakú večeru s občasnou ponukou kvalitného sexu, ktorú som odmietla. 

Zvláštny jedinec, ktorý by vôbec nemusel byť zlý, keby vedel, čo vlastne chce. Vlastne on to vie, ja to nie som a on vlastne tiež nie. Je to len našim zbožným prianím. V podstate sme na tom podobne. Vyhovujú nám niektoré vzájomné vlastnosti, ale obaja si kladieme príliš veľa otázok a možno preto sa občas stretneme, aby sme sa utvrdili v našich vlastných pochybnostiach, ktoré sa mi pripomenuli aj včera. 

Bolo to veľmi príjemné, veselé a láskavé. Láskavé bolo držanie ruky v taxíku...

Avšak nie sme tu pre seba, to je proste fakt.

A teraz mám v hlave úplne guláš, priatelia, Šalený, pseudokamaráti, čistiť a upratovať. Idem čistiť a upratovať svoje chaotické myšlienky a riad v kuchyni.

Niekedy je lepšie nemyslieť.

Práve mi prišla pozvánka na tehotenské stretnutie s podtitulom "sme v tom spolu". Už radšej nič nepíšem a zamýšľať sa nad tým, čo by to mohlo znamenať si zakazujem.