Deň štyridsiaty druhý

Dnes som sa vzdelávala. Deň ubehol šialene rýchlo. Totálne vypľutá som sa doplazila domov. Na chvíľu si ľahla, aby môj mikro spánok bol prerušený mojou ratolesťou, ktorá mi s hrdosťou sebe vlastnou odovzdávala maturitné oznámenia. Je to tu. Ty vole, je to ju. Asi toto mi napadlo, keď som pootvorila jedno oko a razom som bola vyspatá. Otvorila som aj druhé a začala obzerať papierový dôkaz, že čas je neúprosný.

Ak som pred ľahnutím uvažovala, že babskú jazdu v kuchyni dnes vynechám, po prečítaní tohto rukolapného dôkazu o čase, som svoje rozhodnutie zmenila a začala prudko uvažovať akým dopravným prostriedkom sa dopravím na Dlhé diely. 

Prehadzujem si oznámenia z ruky do ruky a čítam päťkrát po sebe a tak trochu dosť sa napriek prvotnému šoku, sama pre seba usmievam a v duchu si hovorím, toto sa mi podarilo. Alebo toto sa nám podarilo bude lepšie. Jedna z mála vecí, ktoré sa mi s mojim ex podarili. Pyšne čítam rukou písané venovanie „najlepšej mamičke“ a v tom druhom „maminôčke supernej“ a myká mi ústami, viem že v tých slovách sa skrýva mierna irónia, ktorou sa často častujeme, ale hlavne veľa lásky, o ktorej sa u nás veľa nehovorí, ale ktorá tu je. 

Hm. Začínam byť patetická. Začínam chápať plačúcich rodičov na stužkovej. Začínam rozumieť tomu divnému správaniu zo strany rodičov. Začína mi to nejako moc rýchlo dochádzať. 

Ty vole, stužková a už o pár dní...

Idem radšej pozrieť MHD na Dlhé diely.