Deň tridsiaty ôsmy

Rozmýšľam ako začať. Ako opísať včerajší večer. Zatváram oči a vraciam sa k nemu. Vidím veľkú masu tancujúcich ľudí všetkých generácií. Úplne natrieskané PKO, ktoré vytvára atmosféru, že vlastne nič sa za tých xy rokov nezmenilo. Túto ilúziu doprevádzajú hity z daného obdobia. Po krátkom poobhliadnutí vidím aj živé osoby, na ktorých zastal čas. Trvalá, natupírované alebo natočené vlasy, divné copy, lesklé pery, špicaté lodičky a trošku rozporuplné outfity. Zatiaľ, čo omladina hýri v štýle osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov, niektoré staršie ročníky volia alternatívu „stará mladou chcela byť“ a potom je tu kategória klasikov, ktorí si myslia, že čiernou sa nedá nič pokaziť.

Vybavím si svojich tridsať minút do odchodu, keď som sa sama trikrát prezliekla. Stála som pred zrkadlom, pýtala sa ratolesti, či to môže byť. Ona kričala, že áno, že to sako asi nie, ale inak fajn a ja keď som sa obzerala mala som pocit dobiehania strateného času. Výnimočne som nechcela nič čierne. Hystericky som sa začala prezliekať a voliť niečo adekvátnejšie svojmu veku. Vymieňala lososové topánky za rovné čižmy, do ktorých som nasúkala rifle. Ukázala sa ratolesti, tá prevrátila očami a povedala, teraz je to na spôsob „stará mladou chcela byť“ . Začala som zúriť. Samu ma to prekvapilo. Nikdy nerobím veľký cirkus okolo obliekania, ale tento týždeň mi ide karta. Nervózne sa jej pýtam, tak čo si mám obliecť. A ona mi hovorí, to čo si mala, to bolo dobré. Robím kompromis, vymieňam čižmy za lososové topánky a volím sterilnú bielu košeľu a rifle, narýchlo vytiahnem sako a rútim sa dole schodmi, kde netrpezlivo čaká taxi. Dorazím desať minút po deviatej a PKO praská vo švoch. 

Stretávam svoje sliepky a kráčame vpred neviazanej lacnej zábavy. Na ruke sa mi objaví červený papierový náramok. Snaha chytiť nejaké miesto vyvoláva úsmev na tvári, všetko je beznádejne plné. Zamierime k baru, jediná výhoda červeného náramku je, že pri tomto bare nie sú dvadsaťmetrové rady. Neveriacky krútim hlavou, v ruke držím plastikový pohár, v ktorom je naliaty lacný fernet s tonikom a rozmýšľam čo sa vlastne zmenilo. Po krátkom obhliadnutí mám pocit, že zastal čas. Len účastníci sú trochu starší. Napadne mi, že je to presne ako kedysi, keď sa na diskotéky chodilo medzi siedmou ôsmou a parket bol vždy beznádejne plný, keď sa pred odchodom netrpezlivo prešľapovalo pred skriňou a rozmýšľalo čo na seba. Jediný rozdiel bol v obmedzenom výbere a v snahe nepôsobiť stádovito, a keď to dopisujem uvedomujem si, že pocitovo sa nezmenilo absolútne nič. 

Páčilo sa mi tam včera, páčila sa mi tá odviazanosť, spontánnosť, veková kategória, plastikové poháre, lacný alkohol, zatuchnutý priestor, snaha vyzerať dobre, vzájomné pokukovanie a mala som pocit, že tam bola aj nefalšovaná radosť. Radosť zo spomienok, ktorú bolo všade cítiť. Pri každej pesničke som si predstavila konkrétnu osobu, situáciu, atmosféru, tomu sa jednoducho nedalo vyhnúť. 

Všetky sme boli veľmi unavené, keď sme tam prišli. Každá mala svoje dôvody a každá prišla len preto, aby nepokazila plánovaný večer, aspoň taký pocit som na začiatku mala. Neboli sme vo svojej koži, stále tomu niečo chýbalo. Vedela som, že musím niečo urobiť. Zvyčajne vždy niečo robím ja a ostatní sa s radosťou pridajú. Fungujú na jasné inštrukcie. A vlastne sa tomu ani nebránim a robím to s radosťou, aj keď občas frflem.

Po druhom pohári som zistila, že je čas zbaviť sa svojho luxusného saka a pre istotu ho odniesť do šatne, cestou z ktorej som zahliadla stánok so zábavnými somarinami ala svietiace zapaľovače, rožky, lacné parochne, blikajúce náramky a podobne. Najskôr som len rýchlo prešla, aby som sa otočila a vrátila späť. Chytila do ruky prvú parochňu, po vyskúšaní zničila svoj večerný účes a usúdila, že toto je fakt veľmi zlé, ale keď divadlo, tak národné a odchádzala som so štyrmi úlovkami zjednané za dobrú cenu. Prisľúbila som mu dobrú propagáciu a prísun ďalších klientov. Svoj sľub som splnila. Noví klienti začali prichádzať do hodiny.

To by jeden neveril, akú zázračnú silu majú umelé farebné parochne na hlavách dospelých osôb. Sliepkam sa rozsvietili a oči, ani jedna nezaváhala a o chvíľu sme okolie zabávali zelenou, ružovou, fialovou a žltou pokrývkou hlavy.  Vyrútili sa na parket, spievali zabudnuté texty, robili zvláštne rytmické pohyby  a nechali sa unášať spomienkami. Keď sme prechádzali pomedzi davy, ľudia sa na nás usmievali, ukazovali palec hore, alebo pokrikovali ste dobré. Asi im bola sympatická naša „streštenosť“, ktorá sa vekom celkom nevytratila.

Boli sme tam samé za seba, rovnako ako všetci ostatní a to sa mi páčilo asi úplne najviac.

Byť sám sebou, keď nie celý čas, aspoň na malú chvíľu za sprievodu vlastných spomienok z minulosti...

A presne o tom bola sobotňajšia Oldies party