Deň päťdesiaty deviaty

Práve som prišla domov. Sú dve hodiny ráno a zajtra je škola. Alkohol bol dnes pod prudkou kontrolou a dovolila som si len dva poháre. Konala sa párty. Naša Beaujolais party, presne tá, ktorá sa konala v podobnej zostave pred rokom a pre veľký úspech sme sa stretli aj na jar na tzv. vítaní jari a obávam sa, že najbližšie sa stretneme vo februári a urobíme si súkromný maškarný bál. 

Čaro týchto stretnutí je asi v namixovaní správnej skupiny ľudí, ktorí raz za čas majú potrebu si vyhodiť z kopýtka. Jednoducho stretnúť iných ľudí, ktorí sa radi bavia, hovoria nemiestne vtipy, pijú ako dúhy, tancujú, spievajú a robia jednoducho na čo majú chuť, bez toho, že by na nich niekto zazeral, súdil, alebo sa len tak obyčajne detsky odúval, že teraz sa Jano baví so Zuzou a nevenuje sa dostatočne Marte, zatiaľ čo Fero tancuje príliš pritesno s Gabou. Lebo aj takéto veci sa ešte dejú vo vekovej kategórii plus mínus štyridsať.

Čo sa tam, ale nerobí, nelezie sa nikomu do kapusty, to je proste nepísané pravidlo. Stretávame sa, aby sme sa zabavili a nie navzájom pretiahli, v prípade zadaných jedincov. V prípade slobodných je samozrejme dovolené absolútne všetko. 

Jediným kritériom výberu je schopnosť uvoľniť sa v prítomnosti neznámych ľudí. Vždy sa tam snažíme priviesť niekoho nového, aby bol stále zachovaný iný rozmer týchto stretnutí v rámci hesla „čo nie je dobré pre mňa, môže byť dobré pre moju kamarátku/kamaráta."

Občas mi to príde ako také nadýchnutie slobody, ako taký návrat do minulosti, keď sa nič neriešilo a jediné prečo sme žili, bola dobrá zabáva a bolo jedno, či je niekto zadaný alebo slobodný.

Ak si sama spomeniem na obdobie, keď som bola zadaná, vždy som občas potrebovala byť s tými svojimi ľuďmi bez polovičky a toto je tiež niečo na ten spôsob. 

Naše sedenia vždy začínajú vo vinotéke, kde nás okolo polnoci vyhodia, aby sme následne skončili v nejakom najbližšom zasmradenom bare. Dnes to bolo Rock cafe a bolo to viac ako dobré. Neviem ako skončia ostatní, ale podľa nálady, v ktorej som ich zanechala, to nemôže dopadnúť inak ako dobre, alebo ako sme vlastne zvyknutí. Asi tancujú a pijú až do vyhodenia z baru, aby potom našli minimálne ešte jeden.

Rozmýšľam, prečo sa všetkým tieto akcie páčia a napadne mi len jedna odpoveď, nič sa tam nerieši a to doslovne, len sa zabávame a veľa sa smejeme. A pokiaľ má niekto ambíciu niečo riešiť, je nemilosrdne pohltený skupinou. Presne tak ako včera.

Včera sa očakával škandál. Včera vlastne prebehol škandál. Taký tichý nenápadný, o ktorom každý vedel, ale nikto to už nemal chuť komentovať a nie som si istá, či ja vlastne ešte mám. 

Charlota sa prirútila s dvomi nepozvanými hosťami, s dvomi kamarátkami. Na tom by nebolo nič zlé, i keď mňa to predsa len trošku nahnevalo. Nahnevala ma skutočnosť, že ona sama bola proti tomu, aby som pozvala Martinovu frajerku a teraz sa tu prirúti s dvomi gráciami, ktoré nikto nepozval. Jej spôsob sileného usmievania a zazerania, ktorý tam predviedla bol nepriehľadnuteľný. 

Čo bolo, ale zaujímavé ako prirodzene sa skupina s tým vyrovnala a v priebehu chvíľky ostala sedieť pri stole s kamarátkami sama, zatiaľ čo ostatní sa rozhodli radšej postávať, akoby zotrvali v jej spoločnosti. Nikto nemá chuť dívať sa na oduté ksichty a dokonca to nevydržal ani jej frajer, s ktorým bola v polorozchodovom štádiu, a ktorému zakázala sa s nami baviť, lebo my sme jej kamarátky a nie jeho. 

Dospelý človek prikáže druhému s kým sa môže baviť a s kým nie, to je už na vážne zamyslenie... Tie ostatné pochabosti z jej strany radšej vynechám, lebo na konci by bola nemilosrdná diagnóza.

Priniesla som fotky. Priniesla som fotky z Blondynej oslavy, presne tej, na ktorej prebehol prvý verejný škandál za roky čo sa poznáme a priniesla som fotky aj z vítania jari. Strávila som nejakú tú chvíľku, aby som z kopy nekvalitných fotiek, urobila celkom milú koláž ako spomienku na tieto dni. Na tie ostatné dni, ktoré som prežila som svojimi kamarátkami z Bratislavy, pripravujem fotoknihu.

Každý sa potešil, každý sa vrátil spomienkami k tomu dňu a mal na tvári taký ten radostný úsmev, ktorý hovoril „hm to bolo dobré“, len Charlota sa tvárila ako kyslá uhorka a zrolované fotky pohodila za kvetináč v okne. Keď som ju poprosila, aby mi niečo napísala na fotku, zahovorila to a naveľa urobila dve čiarky. Chvíľu som uvažovala, že jej niečo poviem, presne tak ako som to pôvodne mala v pláne, ale bolo mi jej ľúto. 

Bolo mi ľúto tejto ženy, ktorá včera stratila vďaka svojej žiarlivosti, závisti a neprajnosti, jedného frajera a množstvo kamarátov.

Rozmýšľam, že jej napíšem esemesku a vypýtam si 20 EUR, ktorými včera neprispela. Povedala, frajer to zaplatí a on povedal nezaplatí. Zaplatila som to ja...

Ešte to zvážim.

A čo vyplýva zo včerajšieho večera?

Kto chce kam, pomôžme mu tam...

Žiarlivosť, závistlivosť a neprajnosť u nás nemajú miesto.

A možno izolácia je cesta, ktorou sa jej môže pomôcť, aj keď začínam veriť, že je stratený prípad, všetci ostatní to už vzdali...


Hurá do školy!