Deň štyridsiaty šiesty

Milujem tento typ počasia, keď svieti slnko, golfové ihrisko hrá všetkými farbami,  loptičky zanechávajú svoju stopu  v rannej rose a je príjemne teplo. Presne ako dnes. Nedalo sa nebyť vonku, nedalo sa nehrať golf. Bola to taká povinná jazda, keď poctivo vyčistené palice pripravené na zimu, som opätovne vytiahla a vrhla sa do ich aktívneho využitia. Dnes bolo jednoducho golfovo krásne a dnes som si to aj patrične užila. 

Kráčala som po ihrisku a miestami ani nedýchala. Tá atmosféra bola neuveriteľná. Tá atmosféra mi pripomenula Portugalsko a môj pobyt v Penha Longa v Sintre neďaleko Lisabonu, kde som prvýkrát reálne prišla do styku s golfom. Bola som tam navštíviť mojich audítorových kamarátov, ktorí každý mesiac trávili v inej krajine a pracovali na internom audite pre nemenovanú nadnárodnú spoločnosť. Zvyčajne boli ubytovaní v tých najlepších hoteloch a patrične si to aj užívali. Často ma volali. Bola som taká ich veľmi dobrá kamarátka, ktorá nepokazí žiadnu zábavu a do istého času aj objekt túžby jedného z nich. Vždy som im povedala, že si počkám na nejakú dobrú destináciu a tou prvou bolo práve Portugalsko. Neuveriteľná krajina. 

Prvých päť dní som trávila práve v Penha Longe, chlapci zarezávali v práci, ja som sa učila do školy, prechádzala po golfových ihriskách, vychutnávala SPA a vymýšľala program na večer. Na ihrisku som sa vždy s niekym ľahko zoznámila a vtedy ma napadlo, že golfom by som mohla spojiť príjemné s užitočným, že je to dobrý spôsob zoznamovania sa s mužmi a prechádzanie ma navyše neuveriteľne upokojuje. V tom čase som držala golfovú palicu prvýkrát v ruke pod dohľadom fešného Angličana, ktorý tam robil trénera a vôbec som netušila, že golf je úplne o niečom inom, že noví ľudia sú len príjemným vedľajším efektom a to hlavne je samotná hra. Hra o pokore. Aspoň pre mňa.

S chlapcami som trávila večery a neskôr predĺžený víkend priamo v Lisabone. Spolu sme si užívali najväčšie kasíno v Európe, romantické večere na vidieku, vystúpenia Fado, bezhlavé nakupovanie, výlety po okolí a nekonečné diskusie o mužoch a ženách. V tom čase sme všetci traja prechádzali rozchodovou fázou a paradoxne sme spolu oslavovali Valentína v sushi bare. Hm. Ako by to bolo dnes. Ktovie čo je vlastne s nimi. 

S Lisabonom sa spája ešte jedna pre mňa dôležitá vec. Je to električka. Úplne obyčajne električka vedúca do kopca v centre mesta. Tej električke sa nedalo odolať. Musela som sa ňou odviesť aj keď som netušila kde skončí, musela som si prežiť záverečnú scénu z filmu. Keď som ju uvidela okamžite som nadšene volala Sharon a obe sme si vybavili film Elles alebo u nás to bolo prekladané ako Lásky z Lisabonu. Film o kamarátkach, v ktorých sme sa našli, a ktorý sa stal pre nás kultovým. Na základe ktorého vzniklo jedno zaujímavé video o našich ženských želaniach, ktoré sa stratilo.  Boli sme u Sharon v prenajatej garsonke, písal sa rok 2000 a v tom čase sme vôbec netušili, čo bude o desať rokov. K tomuto by som sa mala niekedy ešte vrátiť. 

Bože ako je to už dávno. Aké to bolo bezstarostné obdobie plné cestovania, flirtovania, zábavy a slobody. Hlavne tej finančnej.

Mám chuť ísť do Portugalska, alebo aspoň vidieť môj film. 

Mám chuť si užívať.

Užívať si slnko a pekné počasie a byť slobodná...