Deň päťdesiaty prvý

Pôvodne som chcela byť veľmi vtipná, ale už to nejde. Hlavu prebili úplne iné myšlienky, ku ktorým mám tendenciu sa stále vracať aj teraz ráno. Myslím, stále na to isté. Myslím na včerajšiu informáciu o Pôžitkárovi. Myslím na svoje prvotné pocity, ktoré som mala bezprostredne po nej. Myslím na ľútosť, ktorú vo mne vyvolala. Myslím na to, že stačí pomyslieť a niekto mi len tak vlezie do cesty.

Pôžitkára som spomenula na týchto stránkach včera. Nespomenula som si na neho ako je rok dlhý a vo štvrtok mi preletí len tak hlavou, aby som si ňom v piatok prečítala v novinách. Rozladilo ma to. Rozladila ma skutočnosť, že ani neviem prečo som si začala googliť, začala som hľadať informácie a nedalo mi to ani veľa práce, aby som sa hneď z prvej správy dozvedela, že bol menovaný do nejakého orgánu. 

Moja prvá myšlienka patrila skutočnosti, že mu je lepšie, že sa mu asi podarilo uzdraviť a moja druhá, že keď mu bolo pekne na figu, robila som všetko pre to, aby mu bolo dobre a on neurobil nič, preto aby bolo dobre mne. Prišlo mi to veľmi nefér. Pocítila som hnev a ostalo mi smutno. V mysli sa stále vraciam k tomu obdobiu, k tomu ako som sa vlastne nechala využiť, k tomu k čomu ma dohnala moja debilná obetavosť, môj debilný prístup na spôsob „musíme si pomáhať“. 

Cítim sa zneužitá a mám chuť sa ľutovať, aj keď viem, že sebaľútosť tu nemá miesto a tak sa snažím spomenúť na svetlé okamihy a napadnú mi dve slová „pokora bejby, pokora“. Tak mi to hovoril, okrem obligátneho „Darling“ používal slovo „bejby“ a často opakoval slovo pokora.

Občas som ho obviňovala, že ma podporil v myšlienke na vlastné veci a teraz, keď som videla jeho meno v novinách a spätne sa pozrela na svoje účinkovania vo vlastnom biznise, cítim sa zahanbene. Rozmýšľam, či si občas pozrie moju stránku a uvedomujem si, že sa na nej nič nezmenilo, že som neurobila žiadny pokrok a cítim sa viac a viac zahanbene. 

Chcela by som ho stretnúť, chcela by som, aby ma videl pri plnej sile, aby zapochyboval, či urobil správne. Presne to by som chcela. 

Pôžitkár.

Pôžitkár, po ktorom vznikla Vesper.

Mala som ho rada. Mala som rada tú predstavu...

Večer som bola s P. ťažko je byť s P, keď je v hlave Pôžitkár, a keď si človek uvedomuje, že tadiaľto cesta nevedie, že včerajšie stretnutie len potvrdzuje naše rozdielne názory na vnímanie sveta, že som unavená z toho ako tretia osoba rieši moje auto. 

Vôbec nechápem, prečo je auto pre chlapov také dôležité a som na poznámky o aute tak citlivá, že som sa včera neovládla a zanadávala. Použila som vetu, veď je to len prijebané auto. V momente, keď som to vyslovila, som bola nahnevaná, že som použila vulgarizmus, že to nie som ja. 

Rozmýšľala som, čo to musí byť za chlapa, ktorý sa nebude so mnou porovnávať, či vôbec taký existuje, že nemám potrebu s niekým súťažiť, že chcem len kľud a pokoj a sebavedomého chlapa, ktorý je nad vecou a ktorý sa bude vedieť úprimne tešiť z mojich úspechov a podporí ma v prípade neúspechov, ale hlavne nebude ich riešiť a porovnávať sa. Z toho som vážne unavená. Kde sú takí jedinci? A existujú vôbec?

Včera po stretnutí mi prišla správa od P. Ďakoval za príjemný večer, aby v druhej správe zapochyboval, či bude nejaký tretí. Nerozumela som tomu a nepáčilo sa mi to. Odpísala som len, nerozumiem a dostala zúfalú správu, na ktorú som sa rozhodla radšej nereagovať. 

Ak niekto pochybuje teraz, čo bude robiť potom? Asi to ma napadlo a rozhodla som sa zvoliť pasívny prístup, v zmysle, muž, ktorý má záujem koná a ten správny na mňa potrebuje trpezlivosť a pokiaľ mu za ňu nestojím, on nestojí za môj čas.

Hm, a taký pekný večer to mohol byť, nebyť debilných očakávaní na druhej strane.

Pokora, bejby pokora...

p.s. v noci som mala potrebu hľadať nejaké citáty o pokore a tento sa mi veľmi páčil.

Malé vedomosti robia človeka hrdým, veľké však pokorným. Práve tak ako prázdny klas sa týči k nebu, plný zohne hlavu k zemi.
Galsworthy