Ráno som zahliadla Den pro mou lásku. Scénu, kde si malá priala bábiku, nie hocijakú bábiku, bábiku s vlasmi a nasledovala scéna ako sa kupovala. Neviem prečo, ale okamžite sa mi objavila rovnaká scéna z môjho vlastného života. Scéna, kde sa kupovala prvá bábika s vlasmi, v tom čase vo veľkom hračkárstve pod vežou. Chcela som hnedovlasú, ale bolo mi vysvetlené, že blondína je krajšia. Odchádzala s dlhovlasou kučeravou blondínou, mojou prvou bábikou s vlasmi. Kupovanie prvej bábiky s vlasmi bola veľká vec, aspoň vtedy.
Ukazovali spomienky ako malá rástla, malé fragmenty zo života a ja som tam videla našu mladú, veľký úsmev, rozžiarené oči, bezstarostnosť, hravosť, zvedavosť a nekonečne dobrú náladu. Rozplakalo ma to. A neviem prečo. Asi by som to chcela späť, asi by som chcela, aby tu niekto opäť behal, rozprával skôr ako otvorí oči a nezavrel ústa až do neskorého večera, prehlušil to prázdno, ktoré sa blíži míľovými krokmi. Asi by som chcela opäť kupovať vlasatú bábiku.
Tú poslednú som kúpila na minulé Vianoce, tak trochu symbolicky, boli to posledné detské Vianoce. Tento rok už budú dospelácke a potom ticho a hlas len cez skype...
Ako to len letí.
Vianoce. O chvíľu sú opäť tu a ja som dnes vyberala prvý darček, nebola to vlasatá bábika, bol to tip od mladej poslaný mailom. Je to taká naša hra. Hra na matku a dcéru, ktorá zotrvá celý život, ale v určitom čase sa predsa len niečo zmení. Ostane fyzické prázdno, a to čo občas liezlo na nervy, začne strašne chýbať.
Chytá ma tuším syndróm opusteného hniezda, diagnóza ako vyšitá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára