27

Čítala som, že magickú kombináciu čísel 6, 7 a 8 považujú psychológovia za najšťastnejší čas v roku. Táto chvíľa bola práve  v sobotu šiesteho augusta o siedmej hodine večer. Rozmýšľala som, čo som vlastne robila. Sedela som na motorke a cítila sa neskutočne šťastná. Myslela som na to ako mi je dobre, aké pekné popoludnie mám za sebou, ako som sa vrátila v čase dvadsať rokov dozadu, ako veľmi mám rada tieto návraty. 

Hm, myslela som na to ako bezpečne sa cítim a rozmýšľala, prečo som sa necítila tak bezpečne pred piatimi rokmi, keď som s panickou hrôzou v očiach sa dala nahovoriť na jazdu motorkou a celú cestu som ani nedýchala. Hľadala som rozdiel. Čo bolo iné. Čo je teraz iné. Okrem ôsmich kíl navyše a šoférov som nič iné nenašla. Zvláštne, veľmi zvláštne. 

Pred piatimi rokmi som bola so Severanom a motorka bola jeho veľká hračka, pred ktorou som mala rešpekt. Ešte dnes si pamätám ako ma na ňu vytiahol a ja aj napriek tomu, že vnútorne som nechcela, nechala som sa ukecať. Ľudia občas robia vo vzťahu veci pre radosť toho druhého, alebo zo strachu, že by ich mohol opustiť. 

Aké je to jednoduché prísť na tú odpoveď, keď človek chvíľu rozmýšľa pri písmenkách a úplne otvorené pomenováva fakty daného času. Strach. V tom čase to bol obyčajný strach, ktorý sa vplížil do hlavy a nedovolil mi vychutnať rovnakú jazdu s inou osobou. To je asi ten rozdiel. Včera to bolo o radosti a pred piatimi rokmi zo strachu. Zo strachu z opustenia a nie z motorky.

M prišiel v dohodnutý čas a vyzeral neuveriteľne sexi, plný pýchy a radosti z novej hračky. Svojim spôsobom mi imponovalo, že si na jazdu vybral práve mňa, na druhej strane pri pohľade na tú mašinku ma chvíľami chytala panika a vrátila som sa k strachu spred piatich rokov. V teple som nasadila čiernu prilbu, zhlboka nadýchla, prehodila nohu a kŕčovito držala spolujazdca. Čím dlhšie sme išli, tým sa moja kŕčovitosť zmenšovala, až sa úplne vytratila, že som si dokázala vychutnávať krásy Záhoria. Bolo to neuveriteľné, úplne božské. Nedokážem  asi ani popísať, čo som cítila. Možno ľahkosť, možno som bola uchvátená krajinou, možno vetrom, možno spolujazdcom, alebo len svojim vlastným pocitom, ktorý ma prekvapil a vyvolal vo mne pocit totálneho šťastia. Radosti, že sa nebojím motoriek. To som si myslela včera. Ale dnes by som napísala, radosti, že nemám strach, že nie som vo vzťahu, kde mám strach. 

Urobila som si malý testík. Často to robím, často pozorujem svoje vlastné pocity. Priala som si ísť tou trasou, ako sme išli pred piatimi rokmi. Cestou späť bola možnosť odbočiť na Lozorno, alebo na Babu. Spomenula som Babu, ale rozhodnutie som nechala na M. Vybral sa doľava a ja som si zopakovala rovnakú trasu, s iným aktérom a hlavne s inou Vesper a bola som neskonale šťastná. 

Možno tie magické kombinácie fungujú...

Včera bol jednoducho krásny deň, aj napriek rannej panike, ktorá ma zachvátila po behu, kedy som nevládala a kedy som sa samej seba pýtala, či vôbec na to mám. Potom prišlo popoludnie a všetko zmenilo. Nastal návrat do minulosti a cítila som sa ako čerstvá sedemnástka, ktorá ide na výlet na motorke, zastaví sa na požičanej chate od kamaráta, romanticky oberá čerstvé voňavé slivky zo stromov, nechá sa pretiahnuť na starom gauči v miestnosti plnej gramofónových platní zo Suprahonu, vedie žoviálnu debatu s pripitou susedou, ktorá je zvedavá na návštevníkov z vedľajšieho domu, zastaví sa na prírodnom kúpalisku, vychutnáva si rybu na papierovom tanieri a zapíja lacnou šofocolou, vzbudzuje rozruch veľkým strojom vo všetkých dedinách, lebo teraz je dievča toho chlapa s motorkou a lúči sa pri odchode letmým bozkom mužovi v prilbe pri gýčovitom západe slnka. 

To jednoducho nevymyslíš, to je magický čas posunutý v čase o dvadsať rokov neskôr.

6,7,8...