5

Ležím a pozerám na modrú oblohu pokrytú bielymi čiarami. Na lícach cítim príjemný vánok a v hlave mi doznievajú posledné vnemy dočítanej knižky. Príjemná jednohubka, ktorú neviem presne zaradiť, o ktorej viem komu ju odporučím, ale netuším, čo by som o nej mala napísať teraz. Asi len obyčajné páči sa mi, páčia sa mi opisy toho, čo sa deje v hlavách hrdinov, to je presne to, čo mám rada. Prenikanie do hlavy druhých. Páči sa mi dokonalé popisovanie chutí, ktoré si už počas čítania dokážem predstaviť a precítiť. 

V súvislosti s tým mi napadne, že v poslednej dobe všetky knižky od francúzskych autorov, ktoré som čítala, sú obohatené dokonalými popismi pôžitku z jedla, alebo konkrétnymi receptami, ktoré ma nútia experimentovať, alebo si zaspomínať na chute z minulosti, tak ako to bolo dnes. Dnes to boli ustrice, ktoré som prvýkrát jedla v starej La Provence v Malej Štupartskej v Prahe. Dokonca sa mi vybavuje stôl, za ktorým sme sedeli. Prišli sme tam a pred vchodom bola tabuľa oznamujúca ponuku čerstvých Bretónskych ustríc. Martin povedal niečo ako tie sú najlepšie a objednal tucet, aby následne doobjednal ďalší. Pamätám si ten nevábny obraz, ktorý sa mi predostieral na kockovanom obruse, veľká misa ustríc na ľade pokvapkaná olejom a šalotkou. Neuveriteľne živý obraz.

Rozmýšľam, či si dokážem spomenúť na chuť. Oko nadšené nebolo, o špecifickej vôni sa hovoriť tiež nedalo, cítila som ľad, citrón a more,  na dotyk niečo slizké, uši sa do procesu skúmania nezapájali, iba ak pri samotnom akte jedenia, keď bolo počuť mľaskavé decentné chlipnutie,  počas ktorého oddelená ustrica od lastúry vkĺzla do úst. Viem, že pred prvým sústom som pozorovala Martina ako to robí, on si to všimol a mne sa dostalo prednášky o tom, ako jesť ustrice. 

Chuť prvého sústa si veľmi nepamätám. Príliš som sa koncentrovala na samotný obraz jedla, samotnú chuť som začala objavovať až druhým, tretím sústom a napadne mi slovo delikátne. Ak by som si mala niečo predstaviť pod slovom delikátne, boli by to práve ustrice. Ale rozpamätať sa na presnú chuť v zmysle slané, sladké je v tejto chvíli takmer nemožné. Boli delikátne, rovnako ako celý obrad jedenia ustríc. V tom možno spočíva ich čaro, v samotnom obrade ako v chuti. Kto vie? Hm. Zvláštna spomienka.

Tá kniha mi vlastne privodila množstvo spomienok, ak budem presná gurmánskych spomienok. Vybavuje sa mi celý rad zvláštnych netypických miest s gurmánskymi lahôdkami a so sprievodcami mojich nových chutí. Pred očami sa mi mihá hotový kaleidoskop miest, vôni, chutí, ľudí. Chcela by som ešte nejakú vybrať, ale neviem sa rozhodnúť. Neviem, čo zanechalo najväčšie odtlačky na mojom mlsnom jazyku. Viem len, že som vďačná za tie skúsenosti, gurmánske skúsenosti. Skúsenosti objavovania chuti. Chuti života...

Ta kniha sa volá Pochoutka a podľa mňa je skvelá, skvelá svojimi opismi neopísateľných vecí.

Chuti života...

Víkend strávim v Prahe s jedným z mojich sprievodcov chutí života, možno preto tá spomienka.

 Mám chuť na ustrice a makarónky Ladurée. Asi mu napíšem, na letisku sa dá vždy kúpiť jedna malá zelená škatuľka previazaná ružovou mašľou.

Vlastne mám chuť na staré La Provence a Paríž...