24

Mám za sebou ďalší ranný tréning, ktorý len potvrdil, že asi prechádzam nejakou krízou. Rozbeh je úplne otrasný. Neviem, či je to tým čerstvým vzduchom na Železnej, alebo len zhoršenou kondíciou, faktom zostáva, že prvých desať minút sa cítim ako pred infarktom a nerozumiem tomu. Cítim sa oveľa horšie ako keď som začínala a to ma desí. Potom sa nejako opatrne rozhýbem a asi tak po tridsiatich až štyridsiatich minútach začnem fungovať zo zotrvačnosti a chytám ľahkosť, ale stále je to zlé, aspoň podľa môjho pocitu. 

Musím to nejako prekonať a nepoľaviť, inak netuším ako to dám. Ambície dostať sa pod hodinu, alebo aspoň do hodiny päť minút ma pomaly opúšťajú a zmierujem sa so skutočnosťou, len dobehnúť a je jedno v akom čase. Nie som s tým úplne happy, ale tento týždeň to inak jednoducho necítim. Nerozumiem, ale jednému, podľa plánu na nete, by som svoj cieľ mala zabehnúť pri podstatne menšom počte nabehaných kilometrom v podstatne pomalšom intervale, v skutočnosti mám nabehaných viac v rýchlejšom tempe a nič nehovorí o tom, že je to reálne. Jediná reálna skutočnosť je, že desať, dvanásť kilometrov zabehnem bez nejakých väčších problémov. Čas ostáva s otáznikom. Aspoň zatiaľ.

Včera bol divný deň. Prišla som do niekoľkých konfrontácii a následne som bola na seba nahnevaná. Nekričala som ani nič podobné, len keď istá osoba ako spôsob argumentácie zvýšila tretíkrát hlas, bez slov som odišla z miestnosti. Neznášam, keď niekto zvyšuje hlas, nehovoriac o tom, keď mu dochádzajú argumenty, vtedy mám sto chutí urobiť z dotyčného totálneho hlupáka, ale potom cúvnem a sama sebe poviem, nestojí za to. 

Rovnako ma mierne nahnevali „menejžeri“, ktorých som dala narýchlo ráno zvolať na stretnutie o pol štvrtej a nemali čas, lebo išli domov. V duchu som si vybavila svoje ráno, keď o šiestej som bola na prvej pobočke, o siedmej na druhej, o ôsmej na tretej, o deväť pätnásť na štvrtej, potom o jednej, následne o pol tretej a späť na štvrtú pobočku o pol štvrtej, ktorú som opustila o pol siedmej a pred sebou som mala dvesto kilometrov. Sľúbila som si, že sa nebudem rozčuľovať a že všetky ďalšie stretnutia pôjdu v mojom čase. Že nebudem kvôli ním vstávať o piatej, aby sme mohli začať o deviatej, ale pekne krásne ich zámerne budem plánovať po štvrtej. Fakt ma nahnevali. Nemám rada takýto prístup. Ale možno je správny, možno ten môj je nesprávny.

Potešilo ma však stretnutie s nejakým obyčajným technikom, ktorý priniesol zopár excelentných nápadov a reálne sa zaujíma o to ako danú prácu robiť ešte lepšie. Takých ľudí je v každej firme strašne málo. Ak má firma šťastie, možno dvadsať percent. Pozitívne je, že s tými dvadsiatimi správnymi percentami sa dá vyvolať pákový efekt a čísla otočiť.

Strašné už zase píšem o práci. Stopka Vesper. Žiadna práca. Ale o čom písať, keď momentálne žijem prácou? Na nič iné nie som schopná myslieť. Iba ak na svoju váhu, ktorú upravujeme spolu s Sharon. 

Sharon dnes nahlásila v zmysle našej dohody čísla, ja tiež, vymenili sme si motivačné esemesky a dali reálne ciele na najbližšie dva týždne. Sama som zvedavá, čo z nich bude. 

No nič idem sa zapojiť do pracovného procesu.