11

Trochu som si naložila priveľa. Trochu strácam kontrolu. Trochu aj dosť...

Dnes som regulárne zlyhala. Neviem čo to bolo so mnou, sama tomu nerozumiem, či to mám pripísať len únave, ktorá sa tu objavila, alebo svojmu podvedomiu, ktoré bolo silnejšie ako môj dobrý úmysel. Fakt neviem. Mala som interview. Interview s človekom, ktorého poznám a prezentovala som sa ako idiot. Za zatvorenými dverami, keď sme boli sami bolo všetko v poriadku, ale keď sa pridali ostatní, nadobudla som pocit, že niečo nesedí, že je tam snaha ukázať na nedostatky, ktoré reálne určite tiež mám, a ktoré som neustála. Normálne som sa dostala do kŕču a nepamätám si, kedy mi naposledy dochádzali slová a kedy som mala v hlave myšlienku „o čo tomu chlapovi ide, čo chce vlastne počuť“.

Týmto úvahám sa mi darilo úspešne vyhýbať posledné roky, ale teraz sa to objavilo opäť a cítila som sa veľmi nekomfortne a čo viac, bolo to na mne vidieť. Úplný amatér, ktorý bol v koži niekoho iného. Nepáčilo sa mi, že otočil svoje správanie pred ostatnými a intenzívne otváral témy, ktoré sú okrajové a ktoré viem okrajovo, presne v duchu životopisu a vôbec sa nedotkol vecí, v ktorých som dobrá, fakt dobrá.  A ja som bola tak zaseknutá, že som to nedokázala otočiť a rezignovala som, vzdala som bitku, ešte predtým než poriadne začala. Keď som videla tú komunikačnú otočku, pripustila som, že nemám šancu a úplne som zabudla, že šanca je vždy, tak ako v golfe, každá jamka je nová hra, každá otázka nová šanca. Dôležitý je ten pocit na konci.

Jednoducho som bola na seba nahnevaná, nahnevaná na skutočnosť, že som sa vzdala bez boja, namiesto toho som dala priestor emóciám a viditeľnej nespokojnosti s priebehom. Tie moje nekontrolovateľné, alebo ťažko kontrolovateľné emócie. Ten môj zlý pocit...

Cestou späť som si hovorila, všetko je tak ako má byť a ak budem veľmi úprimná napíšem, že nepostúpenie by mi až tak neprekážalo, čo mi ale prekáža, je skutočnosť obrazu idiota, ktorý som za sebou zanechala.

Oproti tomu pondelkové stretnutie bolo malina. Pripadala som si ako na maturite a objavilo sa aj známe chvenie v žalúdku. Celkovo som pociťovala veľký rešpekt. Možno to mi chýbalo dnes, keď nad tým tak rozmýšľam. Ten rešpekt som stratila neformálnou komunikáciou, ktorú sme mali pred oficiálnou časťou, potom sa automaticky bola čitateľnejšia a moje správanie nehodné profesionála. To by mohlo byť ono. Hm.

Aj včera som mala nejaký  meeting, z ktorého som bola mierne vytrasená, ktorého výsledok budem mať do týždňa, a v ktorom ide o veľké peniaze.

Začínam si pripadať hlúpo, ako keby mi niečo chýbalo, ako keby som nebola dosť dobrá, ako keby som sa bála, že na to niekto príde. Prebieha vo mne nejaké divné mapovanie a porovnávanie. Tak ako bolo obdobie dilemy, či má zmysel sa vzdelávať a byť za chytrú, tak sa vo mne hromadia pochybnosti, či vôbec som dostatočne chytrá. Aspoň tento týždeň je to tak. Cítim sa ako taký podvodník, ktorý dúfa, že nebude odhalený a ktorý si uvedomuje, že všetko je len otázka času a čas je to čo momentálne nemám. Nestíham. To teplo mi nerobí dobre.

Mala by som urobiť prezentáciu, ale dnešná kapacita mojej hlavy je teplom značne obmedzená. Tých prezentácii by som mala urobiť viac a obávam sa, že moje resty sa začínajú hromadiť a možno z toho pramenia všetky obavy o odhalenie. Neviem sa dostatočne zmobilizovať v tom teple, taká je pravda a potom ma prepadajú divné myšlienky a som mierne podráždená.

A táto podráždenosť spôsobuje, že ma dokáže vytočiť chýbajúci papier na záchode.

A možno je všetko inak a ja som len nahnevaná na čísla, ktoré sú viac ako červenšie a vedúceho, ktorý za to vlastne môže a na tvárenie, že nie, už nie je čas...

Rúca predsa moje predstavy...

To teplo mi nerobí dobre.