Deň osemdesiaty šiesty

Vianoce. Milujem Vianoce. Aj tie tohtoročné boli skvelé. Boli také aké som si ich urobila, boli také, aké sme si ich urobili, jednoducho skvelé.

Ráno som sa zobudila za sprievodu môjho obľúbeného filmu s Meryl Streep a Robertom de Nirom s jednoduchým názvom Zaľúbiť sa. Bol dokonalý. Oni boli dokonalí. Milujem trápne tichá v rozhovoroch ako vystrihnuté zo živote, dialógy o hlúpostiach, ktorými sa zakrýva podstata veci a jediné čím sa naozaj hrá, čo naozaj vystihuje vnútorné dialógy, sú oči a v tomto je Meryl a Róbert neprekonateľní. V hraní očami. Každý rok čakám na tento film a každý rok slzím ako stará snívajúca krava. 

Druhým takým filmom je určite Love affair s Annette Bening a Warren Beatty, záverečná scéna a celkovo sprievodná hudba je neuveriteľný doják vnášajúci nádej, že keď miluješ nie je čo riešiť a všetko na okolo je nepodstatné. Mám rada happyendy asi preto, že v ne stále verím. V tomto som ja neprekonateľná. Som nenapraviteľný optimista, aj keď to nie vždy z mojich písmen je jednoznačné, ale moja podstata je presne táto.

Niekedy tým svojmu okoliu leziem na nervy. Občas to hraničí s naivitou, ale faktom je, že ja naozaj chcem veriť v dobro, aj za cenu, že sa popálim. Sama pre seba si hovorím, že sklamať ma môže každý len raz a sem tam masochisticky posúvam hranice, ale zlepšuje sa to.

Po rannom slzení som sa otriasla a vrhla na Zoralates, bolel ma chrbát a pravdou je, že som nejaký ten deň necvičila. Funela som ako stará lokomotíva a ešte stále som to neodcvičila celé. Budem musieť zintenzívniť cvičenie. Zajtra posledná prežieračka a potom radikálna úprava stravy a hlavne pohyb, veľa pohybu. 

Celý deň pršalo a môj zámer ísť von nevyšiel. Pustila som sa do upratovania skríň. Vôbec to nebolelo, trvalo to asi tridsať minút na konci, ktorých som sa sama seba pýtala, prečo som to tak dlho odkladala. Odpoveď je lenivosť. Úplne obyčajná ľudská lenivosť. Som predsa len tvor nedokonalý. 

Poobedie som si krátila chvíľu ďalšou knihou, obľúbený autor Hanif Kureishi Láska v smutné dobe. Krátke poviedky napísané pre niekoho surovým štýlom, plné vnútorných dialógov, opisujúce nedokonalé bytosti okolo nás. Často v nich nájdem veci, ktoré sú mi blízke. Často sa tam nájdem. Dlho som tú knihu odkladala a mám pocit, že teraz je ten správny čas...

Dávali Švejka. Usmievala som sa pri tom a žasla nad prostoducho vyrieknutou pravdou. Svojim spôsobom ma to fascinovalo. Fascinovala má tá jednoduchosť. Jednoduchosť ma vždy fascinuje a skladám pred ňou svoj pomyselný klobúk. Prajem si byť jednoduchá. V práci to aj ide, ale v súkromí ešte nie úplne...

Priebežne prichádzali esemesky. Tento rok výnimočne ich prišlo málo. Neviem, či ma to aj tak trochu nesklamalo. Včera som na ne nadávala, ale keď neprišli, nejako mi chýbali, ale iba trošíčku a chvíľkovo. Tie, ktoré prišli, tie ma naozaj potešili. Úplne prvá bola od Niamh, moja stará dobrá kamarátka z projektu, pôvodom Írka, momentálne žijúca v Austrálii. Jeden z najlepších projektových manažérov akých poznám. Nosila brutálne vysoké lodičky a červený rúž. Obe sme boli úchyláčky na topánky a po dobre odvedenej práci sme zvykli zájsť do baru. Stali sa z nás kamarátky. A aj teraz, keď na ňu myslím sa musím usmievať a v hlave sa mi mihajú všetky naše spoločné zážitky a nekonečné rozhovory o živote. Proste sme si sadli. Pracovne a hlavne ľudsky. Esemeska od nej bola tá najkrajšia a urobila mi skvelú náladu, ktorá mi vydržala celý deň.

 Malý útlm bol poobede, keď som chvíľami hypnotizovala telefón a čakala na správu, ktorá nechodila. DB sa neozval a bolo mi to chvíľu ľúto. Obávam sa, že hrá takú tu detinskú hru kto z koho a na tú som už trošku stará. A áno mrzí ma, že mi nepoprial k Vianociam, mrzí ma, že sa neozval.

Neviem prečo, ale spomenula som si na Severana. V ten rok, keď sme sa zoznámili Vianoce trávil s deťmi a tiež sa mi neozval, vtedy som to nevedela rozchodiť, ale dnes, dnes to trvalo krátko.  Vianoce sú pre deti a tak uvidím...

O piatej som sa nahodila. Vytiahla ligotavé šaty a ani neviem prečo na nohy dala topánky na argentínske tango, strieborno čierne, presne ako šaty a začala sa zvŕtať v kuchyni. Išlo to rýchlo, všetko som mala pripravené. Novinkou bol fondant au chocolat, ktorý som predpripravila okolo obeda.

Večeralo sa o šiestej, zabudli sme prekrojiť jablko a vôbec všetky tie zvyky sme nejako vynechali. Povedala som, že treba sa pozitívne naladiť a všetko bude. Otvorili sme si šampanské a pustili sa do večere, pri ktorej sme rozprávali a fantazírovali. Bolo to strašne fajn, rovnako ako šibnuté fotenie pri stromčeku so samospúšťou. Strašne sme sa nasmiali a potom sme sa pustili do darčekov. 

Niekedy rozmýšľam, čo je vlastne lepšie, či dostávať, alebo dávať. Samozrejme, že by som mala napísať dávať a áno dávanie ma teší, hlavne ten moment prekvapenia a súhlasného prikývnutia, že je to pravé orechové. So skromnosťou sebe vlastnou si dovolím povedať, že viem vybrať správne darčeky, ale na druhej strane ma aj baví dostávať darčeky, dostávať osobné darčeky s nápadom. Môžu to byť úplne hlúposti, nápad je to čo sa cenní a moja ratolesť to vie.

Dostala som kalendár. Každý rok dostávam kalendár na stenu s obrázkami od Klimta, Vianoce bez kalendára by ani neboli Vianoce. Milujem tradičné darčeky. Zajtra dostanem ešte jeden, tento krát lunárny na stôl a teším sa naň celý rok. Dostala som časovač na varenie. Malé ružové prasa. Milujem praktické darčeky, také keď si niekto všimne, že niečo chýba. A potom som dostala urobené CD s hudbou do auta tzv. CarMix, netuším čo tam je, ale zajtra sa to dozviem. Teším sa, milujem robené darčeky ideálne od ratolesti.

Hm. Popíjam víno, už som vo vianočnom pyžame a je mi skvele. Občas pozriem na telefón, ale nejako viem, že dnes nič nepríde a nevadí mi to. Zajtra sa ide k mamine, teším sa.

Chcela by som sa zamilovať... 

P.S. ŠŤASTNÉ A VESELÉ FEŠANDY :)