Včera veľmi fúkalo, zvnútra to pôsobilo hrôzostrašne, obzvlášť pohľad na vysoké topole, alebo čo nám to tu rastie, nepridával na chuti ísť von. Robili úklony zo strany na stranu a vykazovali nevídanú dávku flexibility. Ležala som na gauči, popíjala svoj ranný šálok kávy, pozerala von a rozmýšľala až kam sa dá zohnúť. Bol piatok a tušila som, že M sa neozve, tak ako sľúbil. Nevyviedlo ma to z rovnováhy tak ako v minulosti. Človek si nejako zvykne. Chvíľu som zauvažovala, čo budem robiť, či mu napísať alebo nie. Nenapísala som.
V pondelok mu pošlem natvrdo faktúru, ktorú tu žmolím viac ako mesiac a je mi trápne ju poslať, lebo viem, že zmluva bola postavená dosť jednostranne v môj prospech, i keď by sa dalo o tom polemizovať, je to predsa len štandardná zmluva, bežne používaná v medzinárodných spoločnostiach, ktoré nad ňou ani nemihnú brvou. To len ja mám divný pocit, nie som zvyknutá, že projekty sa nezrealizujú do konca, že nedosiahnem svoje „outstanding performance“, nepočujem na konci tú slovnú pochvalu „perfektná práca“. Toto bola dobrá práca z mojej strany, ale druhá strana zmenila rozhodnutie a ja, aj keď viem, že môžem fakturovať, lebo klauzula túto situáciu v prípade zastavenia projektu ošetrila, som mala stále potrebu to odkomunikovať, cítiť sa komfortne. Áno, presne o tom to je, o mojom pocite a o príležitostiach, ktoré by mohli byť, keby ten pako normálne komunikoval.
Niekedy rozmýšľam, či mi to nerobí naschvál ako keby chcel vedieť kam som ochotná posunúť svoje hranice. Ale potom si poviem, že mu krivdím, že mi je ho ľúto, že je otrokom svojich peňazí. Ako keby utekal sám pred sebou. Pamätám si to ako dnes, keď sme popíjali vo vinotéke oproti Irish pubu a rozprávali sa o tom, čo kto chce. Sedeli sme na poschodí, vykali sme si, nohy som mala vyložené na druhej stoličke, v ruke držala veľký pohár s merlotom a usmievala sa. Opýtala som sa ho, prečo tak veľa pracuje, povedal, že chce zarobiť len dvestopäťdesiat melónov a potom nebude robiť. Prišlo mi to ako sci-fiction, smiala som sa.
O pár mesiacov sme sa stretli opäť a spýtal sa ma pre čo sa má rozhodnúť, menil prácu. Večerali sme v Modrej guli, pozrela som sa von z okna a povedala to, čo chcel počuť a podporila ho v tom, čo chcel dosiahnuť.
Hm, je to zvláštne ako detailne si to dokážem stále vybaviť po toľkých rokoch. Cez druhú stoličku bol prehodený čierny jesenný kabát značky Zara, na sebe mal tmavý oblek a modrú kockovanú košeľu, kravata trčala z bočného vačku saka a oči ladili s košeľou. Jeho nádherne smutné oči. Vždy ma fascinovali a vždy som ho chcela zachrániť, mala som nejakú obsedantnú potrebu ho rozveseľovať a zachrániť. Rozmýšľam, či vôbec o tom stál...
Vybrala som sa do ulíc, dnes príde návšteva a potrebovala som formu na pečenie. Vietor neutíchal, ale inak bolo príjemne. Siréna o dvanástej sa prelínala so zvukom rolničiek, ktoré vyhrávali pred Tescom na Kamennom námestí. Stála som pod tými zvonmi a pozerala na ne, kým dohrali. Nakúpila som, čo som mala, vybrala jednu lacnú a druhú drahšiu formu, pri platení prišla na skutočnosť, že na jednom účte sa už nedá ísť do mínusu. Lístok hlásil neúprosnú pravdu, na účte nie je dostatok finančných prostriedkov.
Zvraštila som obočie, vytiahla druhú kartu a v hlavou mi prešlo, nie je čas na čakanie.
Doma ma čakali voňavé palacinky...
Večer som mala ísť na vianočný punč. Ratolesť odišla na dozvuky a ja som mala chuť zostať doma. Urobila som nepečený cheesecake na dnes, dumala nad vhodnosťou tvarohu, ktorý som použila, lebo mu stále niečo chýbalo. Rozčúlila som sa nad pohárom malín, z ktorých sa vykľul malinový džem a nie maliny ako som očakávala. Zvažovala dostupné alternatívy a rozhodla sa použiť karamel a nejakú inú zaváraninu, i keď práve teraz mi napadla mrazená lesná zmes, ktorú mám v chladničke, tá by vôbec nemusela byť zlá. Ešte uvidím.
Podvečer som telefonovala s DB, zlatý, milý s ťahom na bránu, len jeho večernú esemesku v kombinácii s ememeskou som nepochopila. Poslal mi svoju fotku. Mal košeľu a dva gombíky rozopnuté, písal niečo o úsmeve a mne padla do oka chlpatá hruď. Napísala som komentár na hruď, popriala pekný večer, aby som dostala ďalšiu ememesku s celou hruďou... Oops, striaslo ma, nie že by to bol zlý pohľad, ale narcisov zrovna nemusím. Neodpísala som.
Dnes sneží a ja stále rozmýšľam nad M a hranicami.
M sa opakovane vynára v mojom živote, asi by som ho mala nechať zaviať snehom. Často na to myslím, ale teraz nemôžem, potrebujem ho. Teraz musím byť pragmatická a kašľať na hranice...
Hm, M, križovatky, merlot, smutné oči, váhy váhavé...
Neznášam ho, neznášam, že má teraz prevahu, a že keď zavolá tak ho neodmietnem, lebo ho potrebujem...
Nesloboda mi nesvedčí, musím sa oslobodiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára