Deň sedemdesiaty štvrtý

Mám zmiešané pocity. Po veľmi dlhej dobe mám zmiešané pocity. Bola som v kine a neviem povedať, či sa mi ten film páčil, či bol ten film dobrý, či naplnil, to čo som o ňom čítala. Neviem to. Videla som Pouta. Čítala som samé dobré recenzie aj na mojom obľúbenom portáli, kde ma zvyčajne nesklamú. Prišla som domov a prvé čo som urobila, opakovane som si prečítala, čo som vlastne o tom filme už čítala, či sa autor nepomýlil. Nepomýlil. Vykreslil to do bodky presne, bez zbytočných fráz a pátosu. Tak prečo som čakala niečo iné? 

Presne ako dnešný večer. Napísala som esemesku Blonde, Zdene aj Charlote. Hromadná esemeska s jednoduchým textom, kino o ôsmej a lokša o siedmej. Všetky súhlasili a ani jedna nevedela o tej druhej. Stretla som sa najskôr so Charlotou, o chvíľu sa pridala Zdena, ktorá si neodpustila zopár štipľavých, ale trefných komentárov voči Charlote. Prežila to a možno si aj uvedomila, že boli opodstatnené a možno vôbec nie. Neviem. Ani toto neviem. 

Po kine mal asi každý zmiešané pocity a navrhla som, aby sme išli na čaj. Blonde odmietla, vyhovorila sa na kašeľ, ktorý reálne mala. Zdena to šalamúnsky zahovorila a Charlota sa k nej pridala. Prechádzali sme námestím a v jednom bode sme sa bez rozlúčenia rozišli, len sme si z diaľky kričali čaute, žiadne dohadovanie kto s kým ide, nič. Asi najviac šokovaná som z toho bola ja. Blonde mi naznačila kde má auto a išla som s ňou. Povedala mi, že ju Charlota ani nepozdravila, nevedela som na to reagovať. Nebola som pri tom. Bolo to celé divné. Rovnako ako film. 

Stretli sme sa v tejto zostave po všetkých tých incidentoch a niečo sa citeľne zmenilo. Rozmýšľam, či to bude niekedy ako predtým. Rozum mi hovorí, že asi nie. Tak prečo som čakala niečo iné?

Divný večer.