Deň osemdesiaty prvý

Ak by som písala tieto riadky včera večer, napísala by som niečo ako prestávam všetkému rozumieť, asi by som bola mierne vytočená, asi by som zlomila palicu nad niekým a povedala by som si, toto ja nepotrebujem, tak ako som to urobila mnohokrát predtým. 

Večerná komunikácia ma privádzala do vývrtky, každá nová správa väčšia perla. V duchu som si hovorila, ty vole o čo tomu chlapovi ide, je zábavne ma vytáčať, ale odtiaľ potiaľ. Vo vnútri to vo mne vrelo a ničomu som nerozumela. Veci, ktorým nerozumiem, mi nerobia dobre a vtedy si určím svoju vlastnú hranicu a potom ich hodím za hlavu. Nie vždy to ide tak ľahko, ale robím pokroky. V minulosti som príliš veľa času trávila nezmyselným analyzovaním myšlienkových pochodov tých druhých a úprimné povedané, bolo to dosť vyčerpávajúce a navyše k ničomu to neviedlo. Bolo nutné vniesť do týchto nezrovnalostí trošku jednoduchosti, trošku jednoduchého prístupu v zmysle hesla back to basic a nesnažiť sa za každú cenu o pochopenie. Povedala som si, že budem počúvať svoje pocity a veci, ktoré mi nerobia dobre eliminujem alebo vyhodím zo svojho života.

Takto nejako som si to povedala aj v súvislosti s DB. Kráčala som popri Dunaja a užívala si mierne slnečné a chladné počasie. Bolo krásne. Silné svetlo v odleskoch snehu mi ťahalo oči. Miestami mi slzili a žmúrila som. Užívala som si to, všímala som si nepodstatné veci a žasla nad svojimi myšlienkovými pochodmi. 

Občas som sa vracala k DB, občas dosť. Uvažovala som, čo sa zmenilo za posledné tri dni okrem jeho spôsobu komunikácie. Povedala som si, že to nebudem zbytočne analyzovať, ale že urobím maximum, aby sme sa stretli, aby som sa uistila, že niektoré jeho reakcie sú možno len spôsobené strachom, a že moja intuícia je správna. Raz spomenul strach, napísal skôr sa bojím ja a tým aká si, chladná na jednej strane a roztomilá a romantická na druhej. Prinútil ma zamyslieť sa, zamyslieť sa nad tým, čo vlastne vysielam do toho vonkajšieho sveta. Akým debilným spôsobom sa vlastne chránim. Paradoxne robil to isté. V tomto sme si kvit. 

Bola tu ešte jedna vec, ktorá ma brzdila v našej komunikácii. Asi najpodstatnejšia. Volá sa to deti. Nie moje. Jeho. Má dve deti. Povedal, že má všetko vysporiadané, ale keď som sa dozvedela vek toho druhého, cuklo vo mne a hovorila som si, ruky preč Vesper, je jedno čo deklaruje, proste ruky preč.

Rozmýšľala som nad svojim okolím. Braňo je rozvedený, má tiež dve deti a to druhé sa narodilo ako poistka, ktorá vlastne nefungovala, rozišli sa tesne po jeho narodení. Teraz žijú oddelene s jasnými pravidlami. Mišo, dve deti, obdobná situácia, pri rozchode to dieťa nemalo ani dva roky. Mohla by som pokračovať, našla by som pomerne veľa príkladov. 

Ak som však v minulosti, takýto vzťah radikálne odmietla a práve naopak mala tendenciu zachraňovať ich vzťahy súčasné, tak minulý týždeň som si položila otázku, či to nestojí za to, jednoducho to skúsiť, neriešiť cudziu minulosť, nezachraňovať iných, čo keď je naozaj všetko vysporiadané a to len Vesper sa nevie zbaviť úlohy záchranárky a potreby iných povyšuje nad tie vlastné.

Rozprávala som so Zojou. Zoja je rozumná pragmatická s nadhľadom. Povedala, skús to, kašli na veci, ktoré sa ťa netýkajú, ľudia sa rozchádzajú, a ak niečo nefunguje, ty to neovplyvníš. Sharon by mi povedala, že som bola vždy jebnutá a viac som myslela na druhých ako na seba a tak tú som tento raz vynechala. Spracovávala som tú informáciu nejaký ten deň, aby som urobila jednoduché rozhodnutie, že sa stretnem, že sa mu budem pozerať do očí, položím otázku či je všetko vysporiadané a nebudem sa k tomu vracať. Nebudem riešiť jeho minulosť a budem tomu veriť bez akýchkoľvek pochybností.

Po strastiplnej výmene esemesiek, ktorú som konzultovala s Mišom na skype, sme sa stretli. Otvorila som dvere na aute, pozdravil a ja som sa opakovane pýtala a čo ešte. Nevedel. Doplnila som ho. Prepáč. Nebránil sa tomu, ale nepovedal to. Na prvej križovatke sa chcel zvítať ešte raz. Natrčila som mu líce a on hľadal pery, na ktoré mi vtlačil bozk. Opýtala som sa ho, či každého bozkáva. Povedal nie, iba v súkromí. Spresnila som otázku, každého v súkromní bozkávaš na pery? Začali sme sa slovne naťahovať a občas si protirečil, kým sme prišli na Kolibu, jeho počiatočná rozmrzelosť zmizla. Sedeli sme oproti sebe, tárala som dve na tri a  jedol ma očami. Zatvárali. 

Boli sme v aute, očami sa navzájom pýtali toho druhého a čo teraz. Otvorila som tému o ktorej sa nehovorí, ale ja som chcela o nej hovoriť, chcela som počuť jeho vyjadrenie pozerajúc sa mu do očí. Oči vždy všetko prezradia. Opýtala som sa to. Máš všetko vysporiadané, čokoľvek teraz povieš, uverím ti, s vedomím, že sklamať ma môžeš iba raz a ublíži mi to. Zopakoval to, čo povedal pred týždňom. Povedal som ti to pred týždňom a či mi môžeš veriť je na tebe. Šikovne preniesol zodpovednosť na mňa. A tak som len povedala, niečo ako slovo muža zaväzuje.

Pozerali sme sa na seba. Ani neviem ako dlho. Pripadalo mi to ako večnosť, pri ktorej sme zvažovali, či sa rozhodneme tomu druhému veriť. Neviem prečo, ale mám pocit, že to bolo obojstranné, bolo cítiť prúd myšlienok, ktoré boli prebíjané túžbou ochutnať toho druhého.

Chutil. Vlastne chutil veľmi.

Čas ukáže...