Vstala som kompletne dolámaná, v diaľave som počula hlas Zory o ramennom pletenci, či ako sa to volá a na sebe som cítila každý každučký sval. Myslím, že včera som niektoré objavila nanovo, alebo som o ich existencii ani len netušila. Bolo to veľmi ubolené ráno, ale nejako som sa prekonala a pustila do opätovného cvičenia, len takého ľahkého, aby som vôbec mohla fungovať. Spalo sa mi zle. Nič ma nemátalo, ale spať pod strešným oknom, keď fúka vetrisko, je tragédia. A včera teda fakt fučalo. Pri pohľade von sa mi z domu veľmi nechcelo. Sama pre seba som si napočítala do desať a rýchlo zavelila na odchod, jedna z mála vecí, ktoré ma motivovali, bola moja vlastná zvedavosť na CarMix.
A že to teda CarMix bol. Snažila som sa rozlúštiť podľa akého kľúča bol poskladaný, nemal ani hlavu ani pätu. S napätím som čakala na ďalšiu a ďalšiu pesničku. Lebo čo pesnička to skvost a bliakala som, celú cestu som v aute som bliakala. Ratolesť prevracala očami, ale inak sa tvárila spokojne. Prišli sme na Červeník a tam som stretla mladého muža, ktorého som tam stretla v auguste, kedy som bola naposledy doma. Neskutočne ma to potešilo. Mám rada takéto náhodné stretnutia, o tom viac, že si ma pamätal. Opýtal sa ma či potrebujem doliať vodu. Povedala som, že áno a že mám taký tichý pocit, že mi ju nalieval aj naposledy. On sa na mňa pozrel a povedal, áno nevedeli sme otvoriť kapotu, pamätám si Vás. Z pumpy som odchádzala s takým tým priblblým úsmevom a v aute som pokračovala v bliakaní, hrali West and Girls a potom I need you tonight , mladej hovorím, toto nie je tvoj výber a ona prikývla, volala som tatinovi a tak mi dal zopár tipov. Usmievala som sa.
Na obed sme prišli presne. Milujem tie prekáračky pred vstupom, keď si zadeľujeme kto kde bude sedieť, kto číta prvý časopis, čo si dáme a fantazírujeme čo nám babka urobila na dnes. Milujem ten hluk, ktorý začne vstupom domov. Milujem to prekrikovanie, tú snahu všetko povedať, všetko ponúknuť, jednoducho sa postarať, aby na konci bolo povedané ďakujem a priebežne vychádzali pochvalné ódy na všetko, čo sa ponúka. Taká malý rodinný rituál.
Príchody boli načasované a potom sme sa všetci stretli v obývačke pri našom bývalom vianočnom stromčeku, ktorý som mala doma štrnásť rokov. Je umelý, krásne hustý, má slamené a drevené ozdoby a bol to široko ďaleko najkrajší stromček v okolí. Bol to náš prvý rodinný vianočný stromček a každá ozdoba bola starostlivo vybraná. Pamätám si to ako dnes ako som kupovala nekresťansky drahé drevené gule v Slávkove pri Brne, červené drevené hračky pre starým Priorom, krabicu so slamenými ozdobami v novom kvetinárstve a svojej polovičke povedala, že mi nič nemusí dávať na Vianoce, len nech mi kúpi tie ozdoby. Naše prvé samostatné Vianoce a tie predsa museli byť dokonalé. A vlastne aj boli.
Dostala som bledomodrú čisto hodvábnu podprsenku, samodržiace bledomodré pančuchy a rúž 687 od Diora. Môj prvý drahý rúž, moja prvá hodvábna podprsenka a prvé samodržiace pančuchy, ktoré sa predsa len vymenili za telové. Mimoriadne pekné Vianoce.
Včera som dostala DVD Neznesiteľná ľahkosť bytia, knižka je fantastická, tak som zvedavá na film. Je to sranda. Najlepšie darčeky som vždy dostávala od expolovičky, ten ma fakt poznal a stále pozná.
U maminy bolo super, u maminy je vždy super. Zišlo sa nás tam jedenásť. Dostať sa k slovu bolo miestami nemožné a veľmi sa mi ani nechcelo ísť preč, ale čakala nás druhá návšteva, ktorá je rovnako okúzľujúca ako tá prvá a má svoje vlastné pravidla.
Navštívili sme dedka. Máme to podelené na návštevu u babky (mojej maminy) a návštevu u dedka a dedkovej babky (ktorá je vlastne druhá babka, ale my ju voláme dedková babka). Dedková babka tieto Vianoce nebola doma. U nej to nie je nič prekvapujúce, ako bývala vrchná ešte stále chodí vypomáhať, keď treba do Rakúska alebo Nemecka opatrovať starších ľudí. Má už sedemdesiattri rokov, ale je mimoriadne čiperná a tak dedko trávil čisto chlapské Vianoce so svojimi synmi.
Špecifikum tejto návštevy sú mydlá, ktoré každý rok dostávame a k nim sú pribalené peniaze, kedysi to boli marky a dnes eurá. Kedysi sme ich dostávali my a dnes ratolesť. Ďalej je to vaječný likér, ktorý proste musí byť a samozrejme Človeče nezlob se, pri ktorom zabúdame na čas, rovnako ako včera, keď som plánovala odísť o piatej a odchádzala som o siedmej. Krásny čas.
Mladá ostala u ex, ja som odchádzala sama a bolo mi veľmi fajn. Počúvala som Carmix a objavila som kľúč jeho chaotického poskladania. Boli tam pesničky z našich filmov, z našich dovoleniek a občasné vykopávky odporučené mojim ex z mojej mladosti. Boli tam pesničky, ktoré sa páčili aj mojej ratolesti a bolo a vlastne je úplne skvelé. Vybľakovala som celú cestu a po príchode domov som takmer stratila hlas.
Cestu som si krátila aj telefonovaním. Skontrolovala som Blonde a jej vianočný pobyt s rodičmi v kúpeľoch, navzájom sme si zo seba uťahovali, skontrolovala som aj Zdenu a jej prežieračku na Orave a zavolala som aj DB, ktorý nedvíhal a na prekvapenie, moje vlastné, ma to nevyviedlo z miery.
Večer som si naliala pohár vína a ozval sa mi môj stratený brat, ktorý vlastne nie je brat, ale máme taký súrodenecký vzťah, je to inak aj pán Zariadime vybavíme. Niekedy v začiatkom môjho neslávneho vypisovania som ho spomínala.
Hm, asi takýto bol môj prvý sviatok Vianočný. Nádherne stereotypne rovnaký ako všetky tie predchádzajúce. To je na Vianociach asi to najkrajšie. Rovnaké rituály vnášajúce pocit pokoja, kľudu a bezpečia do môjho života.
Milujem Vianoce a teraz aj môj CarMix!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára