Deň šesťdesiaty deviaty

Včera sa ozvala moja ješitnosť. Včera som sa tak trochu na malú chvíľu nahnevala. Včera som chcela reagovať spurne, aj keď viem, že je to blbosť, ale aj tak. Sem tam uverejním niečo na Pravdu a opakovane sa mi tam stalo, že článok zmizol z titulky skôr ako mal, raz sa pokazil systém a presunul sa o desať hodín dopredu, takže sa na titulke ani nezohrial, alebo sa niekto samovoľne predbehol. Nahnevalo ma to, fakt ma to nahnevalo, nahnevalo ma to až tak, že som si povedala, že sa na celú Pravdu môžem vykašľať, že úroveň toho portálu je úplne mimo a vlastne nechápem prečo tam píšem. Vlastne viem. Volá sa to nostalgia. 

Môžem sa tváriť akokoľvek, že si píšem pre seba, čo vlastne aj robím, ale občasné zastavenie náhodných alebo pravidelných ma poteší. Je to také zrkadlo, ktoré si nastavujem, je to také potvrdenie, že je nás viac, že v tom nie som sama. 

Sama. Samota. Samá samota.

Volala L, rozmýšľam ako si ju tu nazvem, zatiaľ asi L. L je tá, s ktorou navštívim Bruggy. Mám rada rozhovory s ňou. Máme veľmi podobné zmýšľanie, ktoré je pre mnohých nepochopiteľné. Obe sme si mohli dopriať relatívne nadštandardnú finančnú nezávislosť, ktorá nám dovolila nerozmýšľať, či si kúpim to, alebo pôjdem tam. Samozrejme mali sme svoje hranice, ale v porovnaní s väčšinou sme na tom boli asi veľmi dobre. 

Obe sme sa o svoj príjem postarali samé, žiadne odkázanie na tretej osobe. Obe máme vyberaný vkus, žiadne prefláknuté značky, ale staviame to na nedbalú eleganciu. Obe sa vieme podporiť pri nákupe jedného hodnotného kúsku aj v čase, keď by bolo asi rozumnejšie nekúpiť vôbec nič, ale sme zástancom toho, že občasné potešenie jednoducho musí byť, že život si treba užívať a nie prežívať. Obe počítame peniaze už na mesiac dva, žiadne rozsiahle plány na roky. Obe nemáme žiadnu finančnú rezervu, ale to nám nezabráni plánovať dopredu a hľadať riešenia pre chvíľkové potešenie. Obe vyvolávame dojem, že sa nám strašne darí, aj keď máme v peňaženke jedno euro a obe sa na tom strašne bavíme, lebo ľudia vidia to, čo chcú vidieť.

Obe sme boli opustené a obe vieme, že za to vždy môžu dvaja. Obe máme rodiny, ktoré znamenajú pre nás veľa. Obe sa vytešujeme z maličkostí a potrpíme si na rodinné rituály. Obe poznáme príliš veľa vplyvných ľudí a len naša hrdosť nám nedovolí požiadať ich o pomoc. Obe sme sa naučili spoliehať samé na seba. Obom do života zasiahla kríza, ale ja som si to skombinovala s vlastnou nezodpovednosťou. Obe ďakujeme za zážitky, ktoré sme mali a vždy, keď je nám ťažko si to navzájom pripomenieme.

Včera zavolala a povedala, že je nejaký zvláštny čas, že rozmýšľala, či stále bude sama, či ešte niekoho stretne, či to stále bude takto. Povedala, že nemá chuť chodiť medzi ľudí, ale bolo by fajn vracať sa domov k niekomu. A ja som presne vedela o čom rozpráva. Nie je to žiadna depresia, žiaden patetický smútok, žiadne sťažovanie, je to len také obyčajné povzdychnutie, zasnívanie, túžba, ktorá nepotrebuje ľútosť, povzbudenie, nič, stačí len vypočutie alebo skonštatovanie, presne viem o čom hovoríš, mám to úplne tak isto.

Sama. Samota. Samá samota...