Deň sedemdesiaty tretí

Pohoda. Pohoda. Pohoda. Jednoducho pohoda, ktorú som si urobila sama.

 Celé dopoludnie snežilo a ja som ochkala nad novými pukmi na orchideách. Opäť budú kvitnúť. Viem to už nejaký ten piatok, ale včera sa začali tvoriť prvé puky kvetov. Pamätám si ako som si ich pred rokmi kúpila, aké boli pekné, keď som ich priniesla, ako všade kde som chodila orchidey  opakovane kvitli, ale tie moje mali útlm. Nekvitli. Začali minulý rok. Považovala som to takmer za sviatok, ale teším sa z toho rovnako aj tento rok. Kvitnú. Aj ja.

Po rannej káve, čaji a prečítaných novinách som sa pustila do svojho cvičenia. Už nelepím lístočky a ani raz som nevydržala cvičiť dvadsaťjeden dní, ale cvičím minimálne päťkrát do týždňa, každý raz tridsať minút a povedala si, že je to tak úplne v poriadku. Ohybnosť ešte stále nie je taká akú by som si priala, ale zlepšuje sa to a brucho už nie je také ohyzdné, keď si z recesie každé ráno urobím sviečku, tá neforemná hmota sa viditeľne spevňuje, a to ma teší. 

Zistila som, že dôležite je odcvičiť vždy ráno, lebo večer sa k tomu dostanem zriedkavo. Opomeniem skutočnosť, že sa po tom človek cíti neuveriteľne dobre, a keď nie je pravidelný sex, cvičenie padne vždy vhod. Treba pripraviť telo na moment, keď bude opäť pravidelné, aby som predsa neskončila s nejakou brutálnou svalovicou. Pamätám aj také časy. 

Ráno mi zavolala ratolesť a oznámila, že im už zapli elektriku. Strávila noc na dozvukoch bez elektriky. Pred odchodom som jej povedala, že keď zatúži po baby, nech to nechá ešte na mňa, nech sa na to vykašle, že ja sa obetujem. Smiala sa a povedala, to je dobré, to poviem spolužiačkam, tie sa pobavia. Dostala som informáciu, že prvý večer sa neopila, ale že je veľmi zábavne sledovať všetkých tých opitých naokolo. Uvidíme ako ten sobotný. 

Je mimo domova na chate a akokoľvek to bude zvláštne znieť, keď má prespať mimo domova niekde na Slovensku, som na to trochu precitlivejšia ako keď je v zahraničí. Nie je v tom ani kus logiky, ale mám to tak. V piatok sa ma opýtala ako to bude s hláseniami. Keď je vonku, vždy mi musí poslať esemesku každú hodinu. Teraz som to nechala tak, treba dôverovať, povedala som si, ozvi sa, keď tam prídeš a zavolaj vždy ráno. Obe noci som spala skvele. Či sa mi to páči, alebo nie, nejako nám narástla.

Včera som mala dlho avizovanú návštevu. Prišla moja rodina. Výnimočne v komornejšom počte. Tešila som sa na nich a aj keď ich zanedbávam, sú pre mňa veľmi dôležití. Urobila som svoje slávne rizoto, spôsobila im hrče za ušami a vytiahla môj nový objav nepečený cheesecake. Všetko malo úspech a ja som tak trochu rástla, presne ako moja matka. Máme veľmi veľa vecí spoločných a rovnako to mám aj s ratolesťou, vzorce z detstva jednoducho nepustia. 

Vytiahla som ich na vianočné trhy, výnimočne sme zvolili náhradnú alternatívu Euroveu. Je to tam teraz krásne, nech si hovorí kto chce čo chce.  Boli tam prvýkrát a boli unesení. Keď svietia všetky tie výzdoby, človek sa cíti ako v rozprávke. Aj ja som sa tam tak cítila. 

A ten pocit u mňa pretrvával, aj keď som prišla domov. Mohla som ísť von, ale zvolila som teplé ponožky, vyťahané tepláky, zapálené sviečky, film a neskôr knihu, pri ktorej som zaspala, aby ma zobudila večerná esemeska a nočné bubnovanie dažďa na strešné okno. 

Bola to úplne obyčajná pekná sobota, pri ktorej mi napadne len slovo pohoda a žiadne prudké a ani vtipné zamyslenia. Lenže nabudúce, keď to budem chcieť hladké, treba kúpiť jemný tvaroh, povedala moja mama a mamy to predsa vždy vedia najlepšie.