Deň osemdesiaty tretí

Dobrá nálada ma neopustila a keď napíšem, to čo idem napísať, bude mi to znieť stále neuveriteľne. Ráno som si robila nejakú administratívu, aby som mala všetko hotové do času kým príde Sharon s rodinou. Tlačila som si zmluvy, materiály na zajtrajšie stretnutie a aj samotnú mapu ako sa dostanem do Hradca Králové, kam mala smerovať moja zajtrajšia cesta. Pozerala som si počasie a krútila nosom, priala som si, aby sa niečo stalo a chvíľkami som zvažovala, že sa nejako ospravedlním, lebo sa mi tam veľmi nechcelo ísť. Potrebovala som, aby ten termín bol posunutý, aby aj následné rozhodnutia boli urobené neskôr. Kým z tlačiarne vychádzala mapa s trasou, v mojom maili pribudla nová správa ohľadne zajtrajšieho stretnutia. Sama pre seba som si hovorila, to snáď ani nie je pravda, ja si niečo zaželám a ono sa to splní. Stretnutie sa presunulo na prvý januárový týždeň, čo presne zapadá do mojich predstáv. Dve druhé stretnutia, na dva rôzne projekty, odpovede na oba prídu druhý januárový týždeň. Presne ako chcem. Som jednoducho dieťa šťasteny.

Okolo obeda prišiel Andrej a vybrali sme sa na nákup stromčeka. Chytila som prvý a vôbec nebol zlý, hovorím Andrejovi, postráž ho. Len tak som sa usmiala na predávajúceho chlapca a on pristúpil ku mne s iným stromčekom, povedal len, čo tak tento. Každý ma strašil, že nie je dostatok pekných stromčekov a ja som dnes kúpila úplne dokonalý hustý, rovnomerne zarastený stromček. Jeden z takzvaných rýchlych nákupov. Som jednoducho dieťa šťasteny, napadlo mi druhýkrát.

Faktúru som stále nevystavila. Je mi to stále trápne bez konzultácie a odsúhlasenia. Napísala som M a on krátko odpísal, hoď mi faktúru do mailu, zaplatím ju. A ja trúba ju tu žmolkám dva mesiace.

Poobede prišla Sharon s rodinkou. Je strašne dobré vidieť svoje kamarátky, keď sú spokojné a snáď aj šťastné. Presne taký pocit som dnes z nich mala a urobilo mi to náladu. Sú skvelá trojka a pri pohľade na malého juniora to so mnou zase lomcovalo, ale len tak nakrátko.

Domov som sa vracala peši, mala som potrebu čerstvého vzduchu. Rozmýšľala som chvíľami nad DB, nad tým ako sa vlastne komunikuje, čo je vhodné a čo nie, ako sú nastavené tie debilné hranice spoznávania, ako nebyť za sliepku, ale zároveň sa nedostať do úlohy pasívneho čakateľa na telefóne. Rozmýšľala som nad tým, či sa vôbec stretneme do Vianoc, či fakt mám čakať, kým sa ozve a niečo mu napadne. Po počiatočnom váhaní si hovorím, čo tu riešiš, najhoršia vec, ktorá sa ti stane je, že nebude mať čas a zavolala ho do kina. Tá vec sa naozaj stala a jedine, čo mi napadlo bolo, Vesperka daj si pozor čo si praješ, mohlo by sa ti to splniť.

Lebo v poslednej dobe sa mi plní všetko...

Čo si tak budem priať? 

Hm, oslavovať Vianoce s týmto mužom budúci rok. Je to dostatočne uletené a odvážne...

Idem čítať, včera som dostala knihu Priateľ do dažďa a obávam sa, že dnes ju aj dočítam. Napriek debilnému obalu, na základe ktorého by som ju vždy obchádzala, číta sa veľmi dobre.