Deň osemdesiaty štvrtý

Buchli dvere. Schádzam dole. Sviečky stále horia. Stromček svieti. Umývačka riadu začala svoj program a na stole ostali pozostatky dievčenskej párty. Tri fľaše vypité a mne napadne fiha, dorastá nám tu nová generácia. Je mi nejako otupno. Pristihnem sa pri tom, že tým dievčatám, ktoré práve odišli tak trochu závidím. Závidím im tú bezstarostnosť, i keď si uvedomujem, že asi riešia rovnaké haluze ako my staré kravy o jednu generáciu staršie. Pípne esemeska. Ratolesť mi ďakuje, chváli koláč a oznamuje procedúru na dnešný večer. Odpisujem OK a púšťam sa do odkladania pohárov. V hlave mám nepokoj, svojim spôsobom som na seba nahnevaná, že niektoré veci neviem ešte upratať a stále mám nejaké očakávania, ktorých nenaplnenie mi spôsobuje tento nepokoj. Upratujem aspoň poháre. Utieram stôl. Robím všetko preto, aby som nemyslela. Chvíľkami zvažujem, či nebudem niečo piecť. Musím predsa nemyslieť. 

Zazvoní telefón. Sharon. S neuveriteľnou radosťou ho dvíham a mojim telom prechádza úľava. Wow Sharon, povedz mi ešte, že polovička je preč a môžeme telefonovať? Potvrdzuje a ja som v tej chvíli najšťastnejší človek na Zemi. Začína naše telefonické soirée, pri ktorom sa natierajú vianočné koláče, žerie biskupský chlebíček, pije Cabernet Savignon a na druhej strane Páľava a hlavne upratujú myšlienky. Moje nepokojné myšlienky.

Celý deň som nebola vo svojej koži. Nevedela som sa dostať do normálu. Prečítala som ďalšiu knihu. Upiekla koláč, pripravila jednohubky, nakričala na ratolesť, urobila stromček a cítila sa ako lev v klietke. Večer som mala vypadnúť a nemala som kam. Vlastne nemala som s kým. Pôvodný plán bol stráviť stredu v Prahe, ale okrem Hradca sa zrušila aj Praha a môj vianočný večierok. Takže ostalo prázdno. Tajne som dúfala, že si DB nájde čas a strávim večer s ním a úprimne povedané, nie je nič horšie ako tajné dúfanie, dúfanie, ktoré sa nenaplní. 

Ráno som mu napísala, že naša komunikácia sa zúžila na ranný a večerný pozdrav a tak sa ozval aj cez deň, aby mi poprial pekný deň. Skôr ma to vytočilo ako potešilo. Nerozumiem tejto forme komunikácie, ale povedala som si, že to nebudem riešiť telefonicky, lebo telefonicky sa nikdy nič nevyriešilo.

Zdena povedala, že to je Vianocami, že chlapi Vianoce zle znášajú, že všetko robia na poslednú chvíľu a je to pre nich mimoriadne stresujúce obdobie, že bola včera v nejakom nákupnom centre, kde pobehovali zúfalí muži, zháňajúci darčeky na poslednú chvíľu, a že to zúfalstvo sa dalo krájať,  že mám byť trpezlivá, aj keď trpezlivosť nepatrí medzi moje cnosti a robiť si názor podľa správania po Vianociach. Vzdychla som si a sama pre seba si povedala, OK, nič neriešim a hlavne neanalyzujem. 

Toto spoznávacie obdobie je pre mňa veľkou neznámou. Oveľa jednoduchšie je spoznávať niekoho na kom nezáleží, tam konám veľmi radikálne, ale tu, tu fakt neviem a občas sa strácam. Nie, že by som bola zamilovaná, to nie, to by som klamala samu seba, ale ten človek sa mi páči. Páči sa mi spôsob jeho uvažovania, jeho ľahkosť, jeho upokojujúci hlas, jeho vyhlásenia. Páči sa mi, že má svoj názor, ktorému občas nerozumiem, ale aj tak sa mi to páči.

Nepáči sa mi len čakanie. Neznášam mobily. Kedysi to bolo oveľa jednoduchšie. Ľudia sa stretli a zo stretnutia odchádzali s dátumom ďalšieho stretnutia. Nikto nič nemusel riešiť. Nikto na nič nemusel čakať. Fungovali jednoduché dohody, ktoré sa plnili. Nedalo sa kam zavolať. Chodilo sa na čas a všetko bolo oveľa jednoduchšie. Občas mám pocit, že technika nám len komplikuje život. Namiesto toho, aby nám ho zjednodušovala.

Tie nedorozumenia cez debilné esemesky, ktoré stále vznikajú a ktoré nás, alebo iba mňa nútia rozmýšľať, myslel to takto, alebo takto, sú nestráviteľné. Neznášam esemesky. Klamem. Občas ich mám rada, ale čím ďalej tým menej. Mali by sa používať len kvôli bezpečnosti, na oznámenie docestoval som dobre, alebo tak. Iné dôvody by som zakázala. 

Keď si predstavím, koľko pozdravných nič nehovoriacich esemesiek dostanem zajtra, chce sa mi zvracať.  Úplne najviac milujem tie hromadné s infantilnými básničkami o sniežiku a iných debilitách. Už len pri pomyslení na to, sa mi otvára nožík vo vrecku. Tiež ma fascinujú od tých, ktorých číslo už nemám v telefóne a v zásade netuším, kto mi to píše. Neodpovedám na ne, aj keď som zástancom teórie, že slušnosť je odpovedať. V prípade hromadného zasielania, to však asi nie je nutné.

Esemesky. Občas sa cítim ako ich otrok. S ratolesťou máme dohodu, že mi podáva hlásenie každú hodinu. Včera sa hlásila dvakrát. V noci som sa zobudila, mrkla na telefón, hľadala blikajúce modré svetlo a nebolo tam. Preľakla som sa. Pozrela na hodiny. Bolo po večierke a bola som nútená zísť dole a skontrolovať, či je vôbec doma. Bola. Ale tá chvíľková neistota ma vystrašila. Tú chvíľu som verila viac neblikajúcemu svetlu ako jej slovu. 

Strašné, môj život je chvíľami závislý na modrom svetle. Nie je to patologické, ale istá miera závislosti tam jednoducho je.

Rozmýšľam, že sa vypnem z matrixu, ale potom si uvedomím, že mi bude volať matka, moje kamarátky, kamaráti a vlastne vypnutý telefón v ich očiach bude znamenať, že sa niečo stalo a to nechcem. 

Som otrokom telefónu, ktorého blikajúce modré svetlo hovorí o mojej existencii.

Dosť hlúpe poznanie.

Ale občas to tak je, a keď nebliká, hovorím si, Vesper dnes po tebe ani pes neštekol...

Kam som sa to dopracovala?

Chce to menej myslieť, viac piť, po trojhodinovom rozhovore so Sharon a Páľave sa dobre zaspáva.