Deň osemdesiaty

Sedím na posteli a v hlave mám dozvuky dnešného sna. Nesníva sa mi často, respektíve, nepamätám si často, čo sa mi sníva, ale vždy, keď si začnem vybavovať, o čom to dnes bolo, zasiahne chvíľková váhavosť, čo je vlastne sen a čo skutočnosť. Vtedy často zavriem oči a snažím sa vybaviť každý detail, ktorý sa len dá, aby som sa následne pustila do nezmyselnej analýzy, čo mi ten sen chcel povedať. Ak mám po ruke počítač, začnem googliť snár a hľadať slova zo sna. Urobila som to aj dnes a čím viac sa mi význam nájdeného nepáčil, tým viac som volila iné slová s nádejou, že nájdem výklad, ktorý mi bude vyhovovať a ktorý ma dočasne uspokojí. Je to taká úplne debilná moja hra. 

Dnes sa mi snívalo so Severanom, stretli sme sa a ako keby sa nič nezmenilo, rozprávali sme ako starí kamaráti a na konci rozhovoru povedal niečo ako som rád, že ťa vidím, som rád, že sa môžem vrátiť, som rád, že si tu, krásne to do seba zapadá, postaráš sa o náš dom. Ani v tom sne som si neodpustila pichľavú otázku, prečo by som to robila, aby som vybudovala hniezdo neskôr pre nejakú mladšiu, samozrejme, že povedal, že nie, že ma miluje a ja som mu to v tom sne aj uverila. Hm. Potom som si našla význam slov stavať dom – veľmi zlé znamenie, muž – čakajú ťa starosti , návrat – nebude sa ti vodiť dobre a bolo po mojej rannej ilúzii.

Zvyčajne sa mi snívajú pekné veci a najkrajšia na rannom zobudení je práve ta nevedomosť čo je realita.  Tá ranná chvíľková nevedomosť sa mi dnes páčila, aj môj prvotný svojský výklad o tom, že mi len chýbajú isté pocity a Severan sa mi vybavil, len preto, že som ich s ním mala. Nad tým ostatným so mávla rukou, aspoň navonok.

Ak sa vrátim k sobote vybavia sa mi moje ružové líca po štvorhodinovom popoludňajšom spánku. Áno, vyspala som sa doslovne do ružova a mala som pocit, že môžem stromy váľať. O to zvláštnejší a u mňa veľmi nečakaný bol večerný útlm, ktorý nastal v meste, kde sme si po veľmi dlhej dobe vymenili úlohu zabávača so Zdenou. Vadil mi každý podnik, v ktorom sme boli, vadil mi hluk, vadili mi ľudia a na alkohol som nemohla ani len pomyslieť. Skúsila som si dať radlera a v krku som pocítila nejakú divnú pachuť, skúsila som nejaké kvasinkové a bolo to rovnaké. Nepijem pivo, dám si možno radlera a malé kvasinkové a vychutnám si ho, ale nie včera, včera som vážne nebola vo svojej kondícii. Chvíľkami ma prepadala strašná zimnica a celé moje telo kričalo, choď domov a ja namiesto toho, aby som išla, som sa  prekonávala.

Má to aj pozitívny aspekt, Zdena sa položila do role zabávača a išlo jej to. Viedli sme nezmyselné debaty o chlapoch. Zdena sa tešila, že jej pán Božský sa o nej vyjadril ako o svojej osudovej žene. Celkom sme sa na tom pobavili, vzhľadom na to, že popri nej nakladal aj iných. Nie iné, ale iných. 

Zamýšľali sme sa nad tým koho si vlastne vyberáme, aký kľúč používame, čo je vlastne dôležité. Na nič zásadne sme neprišli, bola to veľmi plytká debata, plná spomienok a návratov do minulosti. Bola som nepokojná a nedokázala som odísť. 

Môj nepokoj patril mojim myšlienkam a neblikajúcemu telefónu. Už, keď to píšem, cítim sa ako rojko, ktorého pragmatizmus sa vytratil ta tam. Svojim spôsobom som na seba nahnevaná, že som taký slaboch, že ma občas prepadne takáto nálada, za ktorú sa vlastne hanbím. Hanbím sa za svoju malú závislosť alebo len potrebu, hmatateľné utvrdenie, že niekto je tu pre mňa. Niekedy mám chuť odpojiť sa zo sveta, ale potom ma prepadne obava, že keď sa opäť zapojím, zostane tma. Presne toto mi včera prechádzalo hlavou a možno preto som nebola vo svojej koži.

Najzvláštnejšie na tom bolo, že tento pocit ma prepadol, keď som sa ocitla v miestnosti plnej ľudí, ktorí mi včera prekážali.

Že by chyba v programe, alebo len nenaplnené očakávanie?

Neznášam očakávania.

A tie svoje vlastné úplne najviac.