štvrtok 23. decembra 2010

Deň osemdesiaty piaty


Ležím v posteli. Vlastne celý deň ležím v posteli. Výnimkou boli dve hodiny okolo obeda, keď prišiel ex, aby mi doniesol zemiakový šalát, oplátky, med, koláče a papriky v oleji od mojej maminy. Sedeli sme v kuchyni, pili kávu, jedli koláče a doberali si našu ratolesť. Vždy to tak robíme a vždy mi to pripomenie, že sa medzi nami vlastne nič nezmenilo. Spája nás zvláštne priateľstvo. Sú to pekné chvíle plné návratov do minulosti. Bavíme sa o našich spoločných známych, občas mi posiela esemeskou tipy na dobré filmy, ak sa nedohodneme stáva sa nám dosť často, že na Vianoce babkám a dedkom kupujeme rovnaké knihy. Tých spoločných vecí je tam stále veľmi veľa. 

Občas ho požiadam o nejakú láskavosť a výpomoc v domácnosti. Dnes to boli okná. Po takmer štyroch rokoch čo tu bývam, som v utorok zistila, že strešné okná majú vetracie mriežky cez ktoré samozrejme fučí. Bola tu Sharon a jej polovička si obzerala moje okná, na ktoré som sa sťažovala, že sú nekvalitné. Polovička povedala, že sú veľmi kvalitné a opýtala sa ma, prečo vetrám. Nechápala som, a tak som sa dozvedela, že strešné okná majú vetracie mriežky a ja mám v byte vedomý únik tepla už nejaký ten piatok. Všetky som skontrolovala s výnimkou dvoch, ktoré sú veľmi vysoko a zrazu nefučalo. Keď už na nič iné, za týmto praktickým účelom sú muži nenahraditeľní. 

Dnes sa doriešili posledné dve okná, pri ktorých sa lavírovalo na zábradlí a pripomenulo nám to situáciu spred šestnástich rokov, keď sa môj ex zabuchol a domov sa snažil dostať prelezením balkóna na ôsmom poschodí. Mladú zatiaľ nechal na rohožke pred dverami, proste truhlík ako vystrihnutý z komiksu.

Hm, je to zvláštne, stále sa bavíme ako manželia po dvadsiatich rokoch, dohadujeme spoločné večere, oslavy a podobne. Trošku menej ako v minulosti, ale stále to tu je. Na prvý sviatok vianočný budeme spolu, najskôr o dvanástej u mojej maminy, odkiaľ sa presunieme po tretej k druhej babke. Vždy to tak je, na tomto sa nič nezmenilo. 

Keď sme bývali v rovnakom meste trávili sme spolu aj Vianoce, pili Baileys, hrali človeče nezlob se, alebo úplne obyčajné karty. Po večeri si išli s ratolesťou vždy umyť ruky, aby mohol prísť Ježiško. Potom zazvonil zvonec a spomínania je koniec. 

Hm. Keď dnes odchádzal, veľmi sa mu nechcelo a ja som chvíľu rozmýšľala, či ho nezavolám na Vianoce.

Večer poslal esemesku s tipom na film, často to tak robí a svojím spôsobom je to veľmi milé. Som zvedavá akú knihu mi kúpil, či bude taká istá ako ja jemu...

Taký lenivý deň, zajtra sa musím rozhýbať, bolí ma chrbát od toľkého ležania a sladkého ničnerobenia, ale má to aj pozitívum, v tejto chvíli nie som schopná žiadnych zbytočných hlbokých analýz alebo len prudkých zamyslení o dnešnom dni. Bol iba lenivý.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára