Tento raz to bolo iné. Tento raz sa scéna z predstavenia opakovane vracia do mojej hlavy. Scéna konca, keď už ten druhý vie, že je koniec, ale stále chce dúfať, veriť, že to tak nie je. Vytvára si skreslené ilúzie a plané nádeje, len aby odvrátil tú bolesť, ktorá príde, ten posledný rez, ktorého intenzita sa rovná dĺžke agonického vzťahu. Stratení v Oklahome. Volalo sa to Stratení v Oklahome, predstavenie, ktoré nechalo na mne ten pomyselný odtlačok.
Pred divadlom som stretla S. S povedala, že sa nezdrží, že bude utekať za kamarátkou. Opýtala som sa, čo sa deje. Nič, len mu prišla na neveru. Ako to myslíš. Normálne. V deň výročia svadby mu prišla na neveru a vysťahovala ho. Ako na to prišla? Bol iný. Správal sa inak. Tak mu pozrela telefón. Esemesky zmazane, ale výpisy povedali aj to, čo nechcela vedieť. Uškŕňali sme sa a nahlas reprodukovali klasické omáčky, ktoré sa v týchto situáciách používajú. Sú to tak otrepané a zžité frázy, že človeka zamrazí, keď si uvedomí ich status normálnosti. Normálne je byť neverný.
Prišlo mi to smiešne. Smiešne takým smutným spôsobom. Napadlo mi, prečo sa zvyčajne niečo prevalí v nejaký sviatok, u mňa to bolo na Valentína a u nich na prvom výročí svadby. Možno preto, aby sa to ľahšie pamätalo, alebo aby sa to pekné zmazalo naveky? Neviem. Viem, že je to podpásovka, ktorej nikto nechce veriť a pritom dávno o tom tuší. A možno, keď je to na sviatok, tak to funguje ako liečba šokom, pomerne veľmi účinná. Neviem. Netuším. Len ma desí ten status normálnosti.
Vo svojej podstate následne vyzerám ako idiot, ktorý verí, že láska znamená rozhodnutie, rozhodnutie milovať niekoho. Je to voľba, moja voľba, moja zodpovednosť. Zodpovednosť. Zodpovednosť nielen za seba, ale aj za toho druhého. Hm. To veľa ľudí nevie.
Závislosť, nezávislosť, vzájomnosť...
Nevera ako status normálnosti, obraz dnešnej doby. Dosť desivý...
Idem behať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára