20110915

Prvá káva dopitá. Prvý čaj dopitý. Už nejaké dve hodiny som hore a tupo hľadím na biely prázdny formát vo Worde. Chcem písať, ale neviem čo. Neviem, čo vybrať, neviem ako začať, neviem usporiadať ten bordel, ktorý sa mi hromadí v hlave už niekoľko dní. Neviem usporiadať ten bordel, ktorý mam okolo seba. Každý deň na malú chvíľu zastanem, chvíľu dumám a následne upadám do spánku, ktorý je niekedy viac a niekedy menej prerušovaný chaotickým tokom myšlienok zachytávajúcim okamžiky daného dňa, zvyčajne hľadajúci nejakú logiku, východisko, čokoľvek a nachádzajúci prázdno, respektíve neviditeľnú špirálu točiacu sa bez možnosti úniku. V podvedomí hľadám skratku, ale v skutočnosti sa točím. Točím sa čím ďalej, tým viac a všetky možné skratky sa vynoria len na malú chvíľu, aby sa následne stratili v nedohľadne. Kruhový objazd je pre mňa typický, a keď z jedného vyjdem, hneď do druhého skočím a nejakú tu chvíľu sa zdržím. Asi je to lepšie, asi je badať nejakú posun vpred, ale ten rast je nepatrný, takmer žiadny, mínus sa neznižuje, stojí. Možno občas aj státie na jednom mieste je posun vpred, neviem, netuším, viem len, že potrebujem signifikantný krok, krok vpred, vpred k nule. 

Spln. Napadne mi spln. Spln z nedele a z pondelka, nádherný viditeľný počas dňa, počas noci, kedy mi krátil cestu na východ a následne z východu. Väčšinu cesty som ho videla, bol ako tichý sprievodca, ktorý ma ohuroval svojou majestátnosťou a hladil moju dušu svojou krásou. Bol neuveriteľný. Viem, že som sa usmievala a prišiel mi nejaký symbolický, ohlasujúci zmeny, pozitívne zmeny. Prišli. Len ich neviem zaradiť. Menia sa. Menia sa ako jesenné lístie v čase. 

Vlasy. V piatok som bola u kaderníka. Chcela som zmenu. Povedala som skrátiť, skrátiť tak, aby to bolo vidno a zafarbiť, zafarbiť tak ako obyčajne. Vlasy sú skrátené, skrátené spôsobom, že vyzerám ako vypelichané kura s ofinou. Všetci na mňa vyjavene civia a niektorí sa ulakomia aj na lacné komplimenty. Väčšina povie, vyzeráš inak a ja sa následne pozriem na záchode do zrkadla a doplním pre seba, vyzerám ako idiot, cítim sa ako idiot, aby som si následne večer umyla hlavu, upravila vlasy trochu inak a sama sebe povedala, Vesperka, to vôbec nie je zlé. Na dokreslenie nového imidžu nahodila červený rúž a vyrazila medzi pospolitý ľud. Následne ho zotrela, lebo pri náhodnou zahliadnutí svojej siluety vo výklade si povedala, veď toto nie si ty a hľadala odpoveď kto vlastne som, uvedomujúc si, že zmenený strih vlasov, nezmení moju podstatu a všetko je len v mojej hlave. Obzerám sa nejako častejšie a čakám na nejaký impulz.

Váha. Mení sa pomaly, úplne minimálne. Občas sa mi zdá, že nohavice hlásia nepatrnú zmenu. Občas sa mi zdá, že zmena je väčšia a vtedy pociťujem eufóriu, že konečne sa to začalo hýbať a číslo klesá. Konfekčné číslo. Občas počujem, že som schudla a okolie presviedčam, že sa im to zdá, len aby som nepodľahla dočasnému sebaklamu. Brzdím sa v tešení, v predčasnom tešení a to je zvláštne. To je pre mňa nové.

Veža. Veža sa otriasla v základoch a kráľ bol odsúdený na riadenú dovolenku. Milujem terminius technicus nariadená dovolenka, ktorá je len získaním času pred konečným úderom. Neviem, či je to dobré, neviem, či je to zlé, viem len, že moje cashflow plány sú v péčku a nárast hotovosti sa nekoná. Nastalo obdobie bezvládia, kde traja osamelí pútnici hľadia na seba s otáznikmi v očiach a hľadajú cestu zo začarovaného kruhu. Z agónie, ktorú treba preťať a určiť smer. Som jeden z nich čakajúci na smer. Pokúšajúci sa nejaký smer určiť. Navonok usmievajúci sa a vo vnútri peniaci a rozmýšľajúci, čo zaplatiť prvé. 

Beh. To je jediné, čo zostalo a drží ma nad vodou. Stačí si obuť tenisky, nasadiť slúchadlá a vykročiť. Smer je daný, je len na mne pre akú vzdialenosť sa rozhodnem. Rozhodujem opatrne podľa momentálnych síl. Najčastejšie volím číslo 12. Za posledný týždeň je to 45 km. Príde mi to až neuveriteľné a sama pre sebou žasnem ako sa to krásne dá. V duchu si citujem Murakamiho a jeho desať km denne sa mi nezdá tak nerealistických ako na začiatku. Napĺňanie tohto môjho malicherného cieľa mi dodáva silu, že sa to dá, že všetko sa dá, stačí si obuť správne tenisky. Behanie ma teší. Teší ma skutočnosť, že sa posúvam, že vidno výsledky, že idem dopredu. To je to, čo potrebujem, pocit, že idem dopredu, že nestojím a hlavne nevraciam sa dozadu, a keď tak len na malú chvíľu a potom rýchlo pobehnem vpred. 

S behom to ide, s váhou to ide, s mladou to ide, v práci to stojí, cashflow stojí a ostatné je nepodstatné. Aspoň teraz.

Potrebujem vidieť výsledky. Výsledky v každej oblasti. Malý posun. Posun vpred.

Nepísala som. Nepísala som, lebo mi chýbal nejaký pomyseľný cieľ, niečo symbolické, symbolické pre začiatok, nový začiatok. Najskôr som hľadala spôsob názvu, potom som sa pýtala a na čo je to dobré, že je to stále o tom istom, stereotypná monotematická nuda, aby som si následne sama pre seba povedala, že všetko je v najlepšom poriadku, len to chce väčšiu trpezlivosť. Trpezlivosť je presne to, čo nemám, ale s vytrvalosťou by to celkom šlo...

Použijem čísla. Na názvy použijem čísla.