Neviem ako začať. Stále je to vo mne. Stále je vo mne ten pocit. Pocit. Pocit potešenia z toho čo som videla, z toho čo som dostala, z toho čo zostalo a je stále vo mne. Emócie. Búrka emócii na mňa spŕchla včera v kine. Prišla náhle a úplne nekontrolovateľne. Prinútila ma sedieť so zatajeným dychom a žasnúť nad mihajúcimi obrazmi predo mnou, klásť si nezmyselné otázky ako je to možné, ako sa to len dá, akú to má silu, ako to vôbec vzniklo, kedy to vzniklo, prečo tá náhla potreba, prečo vôbec tá potreba, ako veľmi je fajn mať tú potrebu a mať ju uspokojenú. Potrebu po niečom inom, éterickom, peknom, čo spôsobí to jemné pohladenie duše, alebo niečoho čo je v nás a robí nás lepšími. Neviem to pomenovať. Viem len, že to je. Je to možno naše lepšie Ja, ktoré je silnejšie ako naše rozumové správanie. Sú to emócie, podceňovaná energia, ktorá nás poháňa ďalej. Len smer si určíme my.
Presne to sa včera stalo.
Stále si to prehrávam, prehrávam v hlave, prehrávam na you tube a žasnem, žasnem nad dokonalosťou znázornených emócií. Stále je to tu. Stále je to vo mne a núti ma to neveriacky krútiť hlavou.
Videla som film Pina alebo Tancuj, tancuj, lebo inak sme stratení. Tak nejako to bolo. Tešila som sa na to od prvého momentu, keď som ukážky náhodne objavila na nete. Tá sila sa dala cítiť aj z tých malých fragmentov. Nezvyknem mať očakávania, ale tu ak aj nejaké boli, všetky boli prekonané, tým čo som videla. Mám chuť ísť do kina opäť a je viac ako pravdepodobné, že v krátkej dobe ešte pôjdem. Pôjdem na príval energie, ktorý sa na mňa valil.
V živote som o Pine Bausch nepočula. Nevyznám sa v tanci. Nesledujem to. Ale teraz mám chuť sa o nej dozvedieť všetko. Dozvedieť sa niečo viac o človeku, ktorý dokáže maľovať pohybom tak neuveriteľné obrazy.
Prvý kontakt s tancom som mala prostredníctvom BDT a ich predstavení, videla som všetky, tu ma však viac zaujala fyzionomia tela tanečníkov, skutočnosť, že nemali gram tuku, nádherne vypracované šľachovité ruky, neuveriteľný pohyb. Čo ma, ale prekvapilo práve na tomto filme, ktorý vlastne ani nebol film, boli samotní tanečníci, ich tvár, ich vek a ich duša. Na začiatku mi napadlo, asi robili špeciálny konkurz na škaredých ľudí, ale tento obraz sa veľmi rýchlo vytrácal, na prvý pohľad škaredí, ale v skutočnosti neuveriteľne krásni, kompaktní, s niečím špecifickým v tvári. Nerozumela som tomu výberu. Prišlo mi to absurdné a majstrovské zároveň. Potom ma prekvapila tá veková rôznorodosť. S takým niečím som sa nestretla a páčilo sa mi to. Robilo to predstavenie uveriteľnejším. Predsa len niektoré skúsenosti získavame vekom. A následne som videla dušu, neviem či ich, alebo ich majstra...
Hm. Vracia sa to. Stále sa to vracia. Obrazy. Obrazy plné emócií.
Musím to robiť častejšie. Ukájať tú potrebu. Potrebu po niečom éterickom a peknom. A premieňať ju na zážitok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára