20110926

Ostala som doma. Je pondelok a ja som si dovolila ostať doma. Ani neviem opísať ten pocit radosti a eufórie, ktorý ma zasiahol. Neviem, či je to z ranného tréningu, alebo zo slnka, alebo z úplne obyčajného rozhodnutia ostať doma. Asi všetko naraz. Potrebujem voľno a som už dosť veľká na to, aby som si vedela povedať, kedy treba pauzu a pauzu treba tento týždeň. Dnes, trošku zajtra a určite aj v piatok. To slnko si chcem užiť, síce nebudem na žiadnej dovolenke za hranicami všedných dní, asi strávim rána na Železnej, popoludní na terase s knižkou v ruke a večer na stretnutiach s priateľmi, ale budem mať čas len a len pre seba. Teším sa na stretnutia. To je, okrem počasia, na septembri asi najkrajšie. Človek dostáva pocit, že všetko sa vracia do starých koľají a týždeň získava svoju stratenú pravidelnosť, ktorá nastáva počas prázdnin. 

Pustila som sa do čítania. Tak ako kedysi, žiadna jedna kniha mesačne, ale týždenne. Prúser je, že neviem nájsť dobrú knižku. Celý víkend som nad tým rozmýšľala, je strašne ťažké nájsť dobrú knihu. Niečo výnimočné, čo poteší dušu, zasiahne nejakou zásadnou myšlienkou, alebo len tak obyčajne vyvolá úsmev na tvári a súhlasné prikyvovanie, zanechá odtlačok, odtlačok autora. Niečo, čo možno ani nebolo zámerom, ale ja budem vedieť, že to napísal ten a ten a čítala som to vtedy a vtedy a dalo mi to, to a to. 

Je dôležité vedieť kedy sa knihy čítajú, v ktorom období života, to načasovanie hrá veľkú rolu. Jedna a tá istá kniha má iné účinky v čase, samozrejme sú, ale knihy, u ktorých čas nehrá rolu, ale tých je veľmi málo. Tých, ku ktorých mám tendenciu sa vracať a opakovane si čítať buď celú knihu, alebo aspoň minimálne úryvky, tých je veľmi málo.

Začala som robiť malé poriadky a vytvorila som komín z kníh, ktoré mám doma a z nejakého neznámeho dôvodu som ich neprečítala. Zvyčajne ten dôvod nebol až taký neznámy, volal sa čas, alebo nesprávne naladenie. Napočítala som ich 15. Dve z nich som prečítala počas víkendu. Žiadne terno a pritom vyzerali celkom nádejne. Respektíve ukážky z nich vyzerali nádejne. Žiaľ prekvapenie sa nekonalo. V rámci nejakého pofidérného predsavzatia som si kedysi povedala, že sa pustím do spoznávania českých a slovenských spisovateľov a takmer každý mesiac som kúpila nejakú knihu od viac známych, alebo úplne neznámych autorov. Nepoznám dobrého slovenského autora. Medzi českými ešte zopár nájdem, ale u slovenských je nejaké prázdno. Mám pocit veľkej povrchnosti a to čo mňa zaujíma tam nie je, vnútorné monológy, pohnútky, čo vedú k daným činom, čokoľvek pod povrchom, to čo sa nehovorí nahlas, to tam nenachádzam, a ak áno je to v useknutej podobe, ktorá nie je pre mňa dostatočná.

Občas rozmýšľam, prečo to tak je, či len čítam nesprávnych autorov, alebo je doba, ktorá ide po povrchu a o veci pod povrchom vlastne nie je záujem, tak načo ich spomínať v knihe? Potom mám tendenciu sa vracať ku klasikom, ktorí to vedeli a rozmýšľam, čo sa musí stať, aby sme to vedeli aj my.

Je to zvláštne. 

Volala som s Janou. Jana veľa číta. Jana robí knižnicu jednému pánovi, čo nevie čo s peniazmi a každú knihu, ktorú mu tam dá, si prečíta. Netuším, či ich číta aj on. Skôr nie ako áno. Dôležité je, že má knižnicu s tými správnymi knihami. Povedala som jej, daj mi nejaký tip, potrebujem nejakú fakt dobrú knihu. Spomenula Prsnatého muža a zlodeja príbehov, dnes si ju kúpim, potrebujem overenú chutnú jednohubku, kým objavím nejakú ďalšiu medzi tými, čo mám doma. 

Rozmýšľam do čoho sa pustím dnes. Asi by som mala ísť rad radom, aj tak ich chcem prečítať všetky. Na vrchu sú Klietky, vôbec netuším podľa čoho som to vybrala. Asi náhodný výber pri predsavzatí spoznávania neznámych autorov. V piatok som prečítala Schovaný, neschovaný, idem. Trvalo to asi tri hodiny a následne som si položila otázku, či peniaze boli toho hodné. Neboli. Asi keby som to čítala v časopise ako rozkúskované poviedky, povedala by som nie zlé, ale takto mi to prišlo nedokončené a povrchné, čo ma osobne zamrzelo, lebo niektoré opisy boli skvelé. Detto s Blížencami a protinožcami, kopec náznakov a nič. Nič zásadné. Gýčovitá zápletka, kde chýbalo, čo je za tým a patetický nič hovoriaci koniec. Sklamanie. Pre mňa určite. 

Už si asi nekúpim žiadnu knihu, o ktorej si niečo prečítam. Budem nakupovať intuitívne, tak je väčšia pravdepodobnosť úspešného výberu. Alebo budem vyberať knihy, ku ktorým sa nikto nevyjadruje, alebo sú úplne naprd recenzie, to je asi tá moja kategória. Hm. 

S knihami je to ťažké. 

Tisíc ľudí, tisíc chutí, tisíc rozdielnych načasovaní a rozpoložení...