Sakra. Ešte len pol štvrtej a ja nemôžem spať. Chcelo by to ešte hodinu, ideálne dve. Varím kávu, varím čaj a viem, že spať sa už nebude. Stojím pri kanvici a rozmýšľam ako si ten deň zadelím, či pôjdem behať ráno, alebo odídem skôr z práce a pôjdem poobede, či budem potrebovať hodinový spánok, alebo vydržím a budem ťahať do noci. Zalievam dve šálky a pristupujem k neotvorenej obálke, ktorú som týždeň odkladala. Trhám ju a z obálky vypadne nová adresa. Zahanbím sa sama pred sebou a poviem si, ty si trúba, úplná trúba. Sľúbim si, že niektoré veci dokončím tento týždeň, sľúbim si žiadne odkladanie zatvorených obálok.
Nemám rada nové obálky, znamenajú zvyčajne niečo zaplatiť. Na stole sa objavuje už pekná kopa jednorazových platieb, s ktorými nikto nepočítal. Faktúra za opravu auta, je tam len čelné sklo, dumám kedy sa objaví olejová vaňa, faktúra za bytovú poistku, tie sú dokonca dve, nedoplatok plynu tomu nerozumiem, žiadne vyúčtovanie som nedostala, štvrťročná platba za energiu v garáži a to je tuším všetko. Suma sumárom sedemsto osemdesiat deväť éčiek, ktoré nemám. Do toho ešte pripočítam účtovníčku a ex a čísla sa mi prestávajú páčiť. Už sa vlastne ani nečudujem, že som tak skoro hore. Vždy, keď rozmýšľam nad peniazmi, som skoro hore.
Minulý týždeň mi prišla ponuka od najlepších idú za nami. Ponuka na nový úrok, pri ktorej som ostala v nemom úžase. Následne som mala snahu dohodnúť si stretnutie v banke, ale moje dva pokusy zlyhali a nikto sa neozval. Odpísala som na lákavú ponuku a dostalo sa mi vysvetlenia ďalších krokov, ktoré som urobila pred napísaním svojej odpovede a rozmýšľala, či vedia čo robí pravá a čo ľavá ruka.
Nevedia, a ak vedia, nikomu to nepovedia. Som pre nich nikto. Nikto, ktorí bol niekto pred tromi rokmi, keď sa podieľal aktívne na tvorbe depozitov, ktorí síce platí stále svoje záväzky, ale už netvorí plusovú bilanciu a navyše za tých päť rokov im už zaplatil veľmi pekný úrok na hypotéke, tak na čo by sa unúvali, tú väčšinu už majú zaplatenú, zatiaľ čo ja nie.
Kurvy hnusné, nasrali ma. Už žiadnu hypotéku, žiadne dlhy, aj keď teraz to chce ešte nejaký čas, ale potom... Potom odo mňa nikto nič neuvidí, presne ako pred piatimi rokmi. Žiadna pôžička. Žiadny mínus. Len vytúžená sloboda. Finančná sloboda. Vždy to tak bolo a o pár rokov aj bude, dôležité je teraz vydržať.
Priorita týchto dní je konsolidácia a nový úrok. Jediný komunikujúci človek v tejto veci, je neznámy maklér. Členovia predstavenstiev, ktorí si hovoria kamaráti, v ostatných troch inštitúciách sú príliš busy. No dobre, tomu jednému som nenapísala a tí ostatní povedali, keď to nebolo aktuálne, neboj niečo vymyslíme a vyriešime. Teraz je to aktuálne a zatiaľ nič nevymysleli ani nevyriešili a mňa prestáva baviť sa im doprosovať, aby si našli čas a dali mi kontakt na niekoho, kto to so mnou vyrieši. Ľudí, ktorých raz poprosíš a reagujú je málo, vlastne len zopár. Spočítam ich na prstoch jednej ruke. Taká je pravda. Smutná pravda.
Sedeli sme s Janou na káve a rozprávali sa o priateľskej pomoci. Kedy nám vlastne niekto pomohol a koľkí nás sklamali, aby sme na konci dospeli k záveru, že vlastne nás nikto nesklamal, že ľudia majú iba strach, strach, že by sa niečo na nich mohlo nalepiť, že nezištne pomáhať, nie je normálne, to len my žijeme v nejakom divnom svete naivizmu. To len my sme boli nejako divne vychované.
Človek má veľa priateľov pokiaľ nič nepotrebuje, potom má už len veľa známych...
Večer som bola so Zuz. Zuz som spoznala pred rokom na škole a stali sme sa kamarátkami. Nestretávame sa často, ale keď sa stretneme, je to úžasne strávený čas a včera ma neskutočne potešila. Ponúkla pomoc niekomu koho nepozná bez toho, že by ju o to niekto žiadal. Bol to asi najkrajší moment večera. To poznanie, že stále takí ľudia medzi nami sú, takí čo konajú spontánne a nič za to nečakajú, takí, ktorí iba počúvajú. Jana sa poteší.
Mala som čas a pred stretnutím so Zuz som bola v meste. Zvažovala som, že zapadnem do nejakej kaviarne a budem si čítať, ísť domov a naspäť sa mi už neoplatilo. Stála som uprostred námestia Františkánov a rozhodovala, ktorým smerom sa dať, keď mi do cesty padol plagát upozorňujúci na výstavu. V meste je Picasso. Pozerala som na plagát a v duchu si hovorila, že jeho obrazy sa mi vlastne nepáčia. Vybavil sa mi v hlave German, chlapík z auditu, ktorý bol blázon do Picassa, F1 a kedysi aj do mňa. Stála som tam a rozmýšľala som nad jeho menom. Nevedela som si spomenúť a prišlo mi to absurdné nepamätať si meno niekoho s kým som spávala. Spomenula som si až dnes ráno.
Išla som na výstavu a tridsať minút som pozerala televízor, kde kurátor výstavy vysvetľoval, čo chcel maliar jednotlivými obrazmi vyjadriť. Prišlo mi to divné. Prišla mi divná skutočnosť, že niekto vidí do autorovej hlavy a je schopný skladať motív príbehu. Je vlastne takým psychológom a hovorcom obrazov. Ale, keď je obraz dobrý, potrebuje hovorcov? Presne túto otázku som mala v hlave a túto otázku som kedysi položila aj Germanovi, keď ma zasväcoval do tajov umenia, maliarskeho umenia. Nepamätám si, čo povedal German pred rokmi, pravdepodobne vybuchol nad stupiditou mojej otázky a následne sme krotili vzájomný temperament v posteli. German. Takmer som úplne na neho zabudla.
Ale pamätám si ako sa k maliarstvu raz veľmi stručne vyjadrila Sharonina štrnásťročná neter. Boli sme tiež na nejakej výstave a dané obrazy mi nič nehovorili a povedala som niečo ako, nechápem, čo na tom chlapovi všetci majú, veď je to otrasné a nič nehovoriace. Mladá dvihla obočie a pustila sa do vysvetľovania techník maľovania a až potom som bola schopná oceniť skutočnosť, že asi daný maliar naozaj vie maľovať, ale to je tak všetko. Pokiaľ sa nepreniesli emócie na mňa, nedokázala som dielo náležite oceniť. A nedokážem to ani dnes. Obrazy od Picassa mi nič nehovoria, čistá depresia, asi prevedená dobrou technikou, ale spomínané zažitie krásy a následné vzbudenie vášne u mňa včera nenastalo.
Jednoducho vydarený deň. Mám chuť ostať doma aj dnes.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára