Melanchólia

Melanchólia. Stále sa mi vracia ten obraz. Obraz prológu na začiatku filmu. Nádherné spomalené zábery o konci sveta v sprievode Wagnerovej hudby. Stále sa mi vracia moja prvá myšlienka hovoriaca o tom, že taký pekný estetický filmový orgazmus som už dávno nemala. Stále sa mi vracia ten pohľad, pohľad vedľajšej postavy v podobe ženícha. Pripomínal mi Severana, tak strašne mi pripomínal Severana, až ma to desilo. Ten pohľad, tá fyzionómia, tá vyrovnanosť, láska v očiach a strach zároveň. Neviem sa toho zbaviť a stále sa to vracia. Ten obraz. Obraz očí hovoriaci, milujem ťa a mám strach zároveň. Zvláštne, čo si odnášam z filmu. Absolútne vedľajší detail, ktorý nemal ambíciu nájsť si svojho diváka. A predsa našiel. 

Správne by bolo písať o Claire a Justine a ich excelentnom hereckom umení, kde Justine dokonale predviedla umenie hrať tvárou bez slov, čo milujem. Ale, včera ma zaujali viac vedľajšie postavy ako hlavni hrdinovia a ich krátke, ale o to intenzívnejšie repliky. 

Nemám chuť písať recenzie. Po prvé to neviem a po druhé netuším, čo by som napísala. Asi len by som zopakovala úvodnú vetu o filme, Melanchólia je krásny film o konci sveta, s nádhernou symbolikou, ktorú si každý vysvetlí po svojom, s božskou hudbou a obrazom, ktorý vyvoláva dokonalý estetický orgazmus, so skvelými hereckými výkonmi, kde žiadna postava nie je navyše a aj ten najmenší štek má svoje opodstatnenie. Tak som to vnímala ja. 

Na otázku, ale o čom to vlastne bolo? By som odpovedala, že každý si tam nájde to, čo si tam bude chcieť nájsť. Nespievala by som lacné oslavné piesne, lebo Lars von Trier, to určite nie. Film mal pre mňa zopár hluchých miest, ale celkovo to bolo príjemné vytrhnutie a ponorenie sa do vlastných myšlienok, prostredníctvom cudzieho obrazu, ktorý na každého pôsobí rozdielne. 

Mne ten obraz pripomenul lásku. Citát, že umenie, to je emócia bez túžby. Bazén. Severana. Oči. Rozhovory bez slov. Albertinu. Ruky. Intimitu. A opäť lásku a strach...

Lásku a strach...

Som hore od tretej. O šiestej vstanem z postele, rutinne sa oblečiem a pôjdem behať. Som zvedavá na čo budem myslieť. Som zvedavá ako prežijem tento deň so štyrmi hodinami spánku. Som zvedavá, či sa mi to ešte niekedy stane. Či na mňa niekedy bude niekto takto pozerať a ja na neho. Tento raz bez strachu.

Obraz Severana nemizne. Obraz toho, čo symbolizuje, toho po čom túžim. Túžim po tom pohľade, pohľade hovoriacom o láske, tento raz bez strachu. 

Neplačem. Žiadna melanchólia z minulosti sa nekoná. Asi som fakt vyliečená.