Nedeľa. Nemám rada nedeľu. Nedeľa je deň pred pondelkom a mám tendencie občas zablúdiť mysľou do práce, potom som na seba nahnevaná a snažím sa ju rozohnať. V nedeľu mám občas, v poslednej dobe dosť často, pocit, že skapal pes, že všetci sa na mňa vykašľali, že nie je čo robiť, okrem aktivít, ktoré si zorganizujem sama. Následne mi napadne, že vlastne všetky aktivity som si vždy organizovala sama, že len občas niekto iný niečo vymyslel. Je to divný pocit, ktorý ma v pravidelných intervaloch prepadá zvyčajne v nedeľu. Pocit, že tu nikto nie je pre mňa, že ani ten debilný telefón nezazvoní pokiaľ ja sama nezavolám niekomu a ten niekto potom volá späť.
Popoludnie som strávila v posteli a dumala, čo urobiť s mojim cashflow. Asi som našla riešenie, ktoré sa bude dať zrealizovať v novembri, a ktoré by mi umožnilo zmeniť pomer príjmu a voľnej hotovosti na 3:2, to už sú čísla, z ktorých sa dá čarovať a hlavne sa z nich dá tvoriť rezerva, nehovoriac o skutočnosti, že by som bola teoreticky na nule pri nezmenených splátkach hypotéky, ktoré by len zahrnuli podstatne viac záväzkov. Je to asi jediná momentálne dostupná cesta, konsolidácia záväzkov pod jeden. Hľadala som hypotekárne kalkulačky, počítala spredu zozadu a dumala aký najhorší možný úrok mi bude ponúknutý v najbližšom mesiaci. Po piatich rokoch mi bude končí fixácia najotrasnejšieho úroku, aký sa v tom čase dal asi zohnať. Vždy rozmýšľam, kde som nechala hlavu, keď som podpisovala tie papiere za súhlasného úsmevu Severana pred piatimi rokmi. V každom prípade nič horšie už dostať nemôžem, v banke môžu len prekvapiť. Zajtra tam volám a uvidím, ponuky od konkurencie už mám, jediné čo ma drží na uzde je moja nechuť meniť banku a s niekým ďalším zdieľať informácie o príjmoch a mojich katastrofálnych záväzkoch, tak ešte chvíľu počkám.
Pristihla som sa, že sa vlastne hanbím. Hanbím sa ako som sa opustila a dobrovoľne dopustila môj vlastný finančný prepad. Hanbím sa za záväzky, ktoré reálne mám. Hanbím sa za ten strašný nepomer voľnej hotovosti. Hanbím sa za svoju finančnú neslobodu. Kurevsky ma to serie a strašne pomaly sa to otáča späť. Avšak otáča sa to a to je to hlavné.
Svoje pochmúrne myšlienky som išla zahnať behom. Beh je lepší ako prozac. Nie že by som brala niekedy prozac, ale z môjho okolia mi bol odporúčaný viackrát. Neznášam tabletky vo všetkých podobách a možno preto sa im vyhýbam ako čert krížu.
Strašne sa mi nechcelo, bála som sa, že sa zničím, že nebudem vládať. Včera som to prehnala a 16 km je len 16 km. Vlastne včera to bolo mojich prvých 16 km. Pôvodne som chcela dať 6, ale potom to išlo nejako ľahšie a ľahšie a tak som postupne pridávala, až som sa otáčala pri osmičke a pri šestke naspäť som plakala, či mi to bolo treba. Pri štvorke naspäť som si povedala, dáš ešte dva a ten zbytok prejdeš, ale potom človek príde k studni a hovorí, čaká ma môj najobľúbenejší úsek, ten jeden ešte nejako dám a pri tom poslednom som sa presvedčila, že nebudem za trapku a mám na to, aby som ten posledný dala. Dala som a večer som nevedela zísť po schodoch, preto som dnes zvažovala beh odložiť, aj keď bol pôvodne naplánovaný.
Neodložila som a dobre som urobila. Na vyčistenie hlavy stačí aj 6 kilometrov, ktoré sa bežia ľahšie a ľahšie. Dnes som prekročila hranicu 330 km a vlastne zajtra oslávim malé výročie. Pred tromi mesiacmi som začala behať a bez dvoch týždňových prestávok som behala stále. Mám pred sebou novú métu, do Nového roku chcem mať nabehaných 700 km. Veľmi realistický cieľ, i keď sama som zvedavá ako to pôjde v zime a v chlade. Údajne sa behá dobre, uvidíme, minimálne sa nebudem potiť ako prasa.
Nemám rada nedeľu. Fakt, že nie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára