20110924

Sobota. Opäť sobota. Môj najkrajší deň v týždni. Ráno si rutinne urobím kávu a čaj. Namiesto novín dnes čítam Heribana a neviem sa dočkať, kým pôjde behať. Káva dopitá. Čaj dopitý. Varím ešte jeden a keď ho dopijem o štyridsaťpäť minút vyrážam. Skontrolujem počasie a chvíľu dumám, čo si obliecť. Krátke nohavice a dlhá bunda, to je tá správna voľba. Garáž sa nedá otvoriť, následne sa nedá zavrieť, neviem čo sa stalo, ale od určitého dňa z tohto týždňa je problém. Keď ju chcem zavrieť, musím tak tresknúť, že vŕzgavý zvuk sa šíri hlasno celou lokalitou a ja sa len tak obzerám a dúfam, že nikto nevybehne do okna a nezačne nadávať. Vzduch čistý, idem.

Parkovisko je z polovice plné. Dnes nejako meškám a pritom som hore od piatej. Skontrolujem prehrávač a kým prídem k označenému štartu rutinne robím rozcvičku, divné poskoky, strečing a iné zahrievacie prvky. Pomaly pobehnem a pri štarte stlačím štart. Moja najobľúbenejšia činnosť začína a v ušiach hrá nekoordinovaný výber mojej ratolesti. Vždy, keď počujem úvod, myslím na to isté. Myslím na to, že tie pesničky bez nejakého úmyslu na seba nadväzujú a hovoria o nejakom konci, ich rýchlosť graduje a ten mierny kopček sa ľahšie beží. Prvý kilometer je najhorší aj ten druhý nič moc a potom? Potom to už ide samé.

Malý zázrak sa koná na treťom kilometri, kde po pravej strane je lúka plná rosy a v rannom opare je nádherne vidno slnečné lúče ako z rozprávky. Neuveriteľná scenéria. Spomeniem si na Zatmenie, kde bolo takých scén viac a fascinovaná pohľadom vpravo bežím ďalej k štvrtému. 

Cez týždeň som nebola behať. Týždeň bol viac ako otrasný a sama voči sebe pociťujem resty. Chcem zabehnúť 14 kilometrov a v duchu si hovorím, uvidíš koľko dáš, 10 určite a všetko ostatné je plus. Piaty kilometer prebehnem ani neviem ako a pokračujem ďalej. Po piatom kilometri zvyčajne stretávam len cyklistov. Toto ráno cestou tam ani tých, len cestou naspäť pri otočke na siedmom kilometri. Šiesty som preletela, ale pri siedmom si hovorím, naspäť, choď naspäť, čaká ťa ešte sedem, neprežeň to. Točím sa tak, aby som videla sedmičku z druhej strany a začína hrať Empire state of mind. Podvedome mením tempo, vždy po otočke mením trošku tempo. Po prvé sa ide mierne z kopca a po druhé mám pocit strašnej energie a naťahujem krok. Beh sa začína podobať na beh a do toho táto pesnička a všetko ide samé. Dávam dole kapucňu a na rukách tiež už necítiť ranný chlad. Stehná sú ľadové, ale to mi nevadí. Beží sa skvele. Viac ako skvele. Slnko robí zázraky, alebo beh?

„Poviem ti niečo, čo sa ti bude páčiť,“ povedal kamarát. „Týka sa to behu, má to len tri slová, beh je katarzný.“ Tak to povedal vo štvrtok večer starý kamarát na každoročnej párty pre VIP klientov, ktorej sa pravidelne zúčastňujeme v nezmenenej zostave ja a moji traja chlapci, starí kolegovia, ktorí sa stali priatelia. Volá sa M a mám ho veľmi rada. Vedú sa ním nádherné filozofické debaty a je jeden z mála mužov spolu s druhým M, o ktorých viem, že sú zatiaľ verní. Sú to také moje vzory. Vzory vernosti, lásky, rodiny a tolerancie. 

Beh je katarzný. Je. To pochopí len niekto, kto zotrvá, kto sa nevie dočkať, kedy môže ísť behať. Tak ako ja včera. Včera som prišla z práce o tretej. Zaspala a potom som si naordinovala dva poháre vína, knihu a v pozadí X factor. Chvíľu som zvažovala, že pôjdem behať večer, ale vzápätí som sa presvedčila, že ráno sa mi to vlastne páči o trošičku viac a nechala som si túto čerešničku na ráno. Namiesto toho som absolvovala množstvo telefonátov, lebo v piatok telefón ešte zvoní.

Týždeň bol o ničom. V utorok som bola na pokraji nervového zrútenia zo svojho vlastného zlyhania. No dobre, trošku som to prehnala. Jednoducho som zlyhala v práci a svoje zlyhanie som niesla extrémne ťažko. Vznikol z toho chaoticky záznam, ktorý mi nie je podobný, ale v utorok bol.

Zlyhala som. Totálne som zlyhala. Absolútne tomu nerozumiem a snažím sa to pochopiť. Otázka je, čo sa dá vlastne pochopiť na zlyhaní. Myknúť plecom a povedať, som len človek alebo pripomenúť si Horáčkové slová „som ten kto každý svoj omyl hodí do koša“? Nefunguje to. V tejto chvíli to nefunguje. Práve teraz to nefunguje, alebo jednoducho ešte nie som ten človek, ktorý každý svoj omyl hodí do koša, aspoň nie dnes.

Sedím na posteli a v duchu sa pýtam prečo? Totálne nesprávne položená otázka. Správne by malo byť, čo si z toho mám odniesť. Čo si mám z toho odniesť? 

Zlyhala som, neurobila som kontrolu a preposlala dáta, ktoré nemali byť poslané. Nikdy sa mi to za svoju prax nestalo, až dnes, až teraz. Teraz tretíkrát. Prvýkrát to bola podriadená, druhýkrát to bola podriadená a tretíkrát som zlyhala ja, nedostatočnou kontrolou, keď som preposlala nesprávne skopírované citlivé dáta, ktoré pripravil niekto iný. Pamätám si minútu kedy som ich preposielala, rútila som sa zo stretnutia na stretnutie, rýchlo kráčala po Laurinskej, čakala na ten vydrbaný mail a v telefóne urobila forward bez kontroly. Nikdy som sa necítila tak mizerne ako dnes a nejako to neviem hodiť za hlavu, nechcem tomu veriť, že sa mi to stalo, hanbím sa a nerozumiem tomu. Stále sa pýtam ako sa to mohlo stať. 

Zaslúžila by som si preplesk. A poriadny.

Nejako to moc riešim. To ma asi najviac prekvapuje. V podvedomí hľadám čo je za tým, prečo sa to stalo, čo mi to má povedať. Odpoveď neznáma. Alebo predsa? Čo nerobím dobre? Niečo to asi bude. Niečo treba zmeniť. Čo treba zmeniť? Mysli, dievča, mysli. Poriadok. Prvé mi napadne poriadok. Kontrola. Kontrola. Druhé bude kontrola. Čo ďalej? Čo to bude? Alebo to stačí? Nestačí. Tretie bude odkladanie vecí na neskôr, to robím skôr v súkromí. Obálky, ktoré sa mi nepáčia otváram oneskorene.

Strašné.

Rýchlo sa otras Vesperka a ideš ďalej. 

Otriasla som sa ešte v ten večer. Preposlala ospravedlňujúci mail a konečne chápala slovné narážky nemenovaného kolegu. Malosť druhých ma nevytočí, ale moje zlyhanie občas áno. Aj keď Jana povedala, kto nič nerobí, nič nepokazí. Utorok som niesla ťažko.

Streda bola tiež prudko pracovná, domov som prišla o pol jedenástej a o exceli sa mi aj snívalo. Štvrtok bol v rovnakej tónine, len večer bol iný. Večer som strávila s ľuďmi, ktorých mám rada, na párty, ktorú mám rada.

Vždy ma fascinuje stretnutie s ľuďmi z firmy, kde nepracujem už päť rokov. Stále sa cítim ako jeden z nich. Každý rok sa opakujú tie isté vtipy a každý rok sa vidia tie isté tváre a mám pocit, že aj každý rok padajú tie isté komplimenty. Neviem, či sú lacné alebo nie, viem len, že sú a že si ich užívam. 

Všetko prebiehalo ako predchádzajúce roky, len jedna vec sa zmenila, rozhodla som sa nevyhnúť jednej osobe, ktorá tam bola. Rozhodla som sa postaviť k nej zoči voči. M ma v tom podporil. Prišli sme k nemu spoločne a pustili sa do neformálnej debaty. Osoba sa snažila vtipkovať a mala snahu extrémne veľmi ukázať ako sa má dobre, ako je všetko perfektné, ako jej na ničom na Slovensku nezáleží, že je tu len tak omylom a že jej priority sú úplne iné. Prišlo nám to smiešne, pár minút predtým sme si vypočuli story, ako sa dožadoval pozvania, ale nesmiali sme sa, len sme súhlasne prikyvovali a usmievali sa nad nekončiacou ješitnosťou tohto Francúza. Francúza, ktorý mi pomohol a vzápätí urobil peklo zo života, za ktoré mu ďakujem. 

Divný týždeň, v ktorom padlo niekoľko rozhodnutí. To najdôležitejšie sa volá poriadok. Urobím si poriadok. V práci som už začala a piatok som venovala upratovaniu. Skartovačka sa nezastavila. Zajtra by som ho chcela urobiť doma. V sobotu predsa nepracujem. Sobota je len pre mňa.

Mám rada sobotu. V sobotu popoludní si zvyčajne doprajem malý spánok a s týždennou pravidelnosťou sa mi niečo sníva. Niečo pekné sníva. Často nechcem vstať a snažím sa dosnívať svoj sen. Sníva sa mi to isté, len neznáme tváre sa menia. Stále ten istý obraz. Obraz šťastnej rodiny. Mojej šťastnej rodiny. Detailný priebeh zoznámenia a precítenie pocitov nasledujúcich ihneď po nich a potom už len rozprávka, žili spolu šťastne až kým nepomreli. Znie to smiešne, ale tak to je. Chvíľu vždy rozmýšľam, prečo práve tento obraz, a keď si to tu teraz píšem, napadne mi, že si potrebujem pripomenúť tie pocity, ktoré si vlastne nepamätám. Pocit zaláskovanosti. Pravý nefalšovaný pocit vzájomnej zaláskovanosti. Keď ho nemám, aspoň sa mi o ňom sníva. Hm. 

Stačí pre dnešok, lebo sa zamotám.

Beh je katarzný a ja sa neviem dočkať nového rána.