Už

Už len pár hodín. Dovtedy fľaša vína a sex. Ráno mierna bolesť hlavy a potom pohoda. To už viem teraz.

Teším sa a v podvedomí sústreďujem všetky svoje sily, aby som dosiahla výsledok tri-krát áno. Nie som schopná na nič iné myslieť iba ak na handry a topánky na nete, ktorými som sa preklikávala väčšinu dňa. Po pri tom som si formulovala svoj jasný zámer a pokojne príjimala správy dňa.

Po dlhom čase som mala potrebu si prečítať Sineľnikova. Vybrala som si Silu zámeru a celkom som sa bavila, keď som si uvedomila, že toto všetko bolo súčasťou tréningu, ktorý som absolvovala pre dvomi rokmi. Viem, že ma to prekvapilo. Prekvapili ma rovnaké slová, rovnaké otázky, rovnaká filozofia z komerčného a nekomerčného prostredia a potom som sa čudovala, prečo som vôbec prekvapená, veď je to nad slnko jasné, všetko je len o mne a o mojom postoji, o mojom zámere, o mojej chuti niečo zmeniť a prebrať za všetky svoje kroky zodpovednosť.

Na čo som, ale neprišla, prečo sa tieto dva dni povaľujem, stále som nenašla uspokojivú odpoveď. Chvíľami mi napadalo, že asi zbieram sily. Rovnako som zvažovala, prečo si vôbec pozerám stránky s handrami a rozmýšľam, čo by som chcela zaradiť do svojho zoznamu vecí, keď účet kričí mínus a skrine som radikálnym spôsobom zredukovala. Napadla mi hlúposť týkajúca sa možnosti. Chcem mať tú možnosť. Nepotrebujem topánky, len možnosť kúpiť si ich. Tak to je. Viem točím sa stále okolo toho istého, ale tak to teraz je.

V nedeľu som mala debatu s pánom Možno. Opýtal sa ma, prečo nechcem viac...