Vychutnaj

Neviem čo ma to popadlo, aký prudko dumací splín prišiel na mňa poobede. Možno to spôsobilo počasie, ktoré prekazilo moje pôvodné plány a možno len vo mne doznievali slová od Shirley Valentine zo sobotného predstavenia.

Sedela som len tak na pohovke, obzerala sa okolo seba, rozmýšľala čo s načatým dňom a mysľou sa vrátila k nášmu slávnemu výletu posledný víkend. Štyri úplne rozdielne ženské sa vybrali na divadelné predstavenie do Prahy. Nebolo to len také predstavenie. Bola to Shirley Valentine v podaní Simony Stašovej. Famózna monodráma zo života ženy.

So Sharon sme mali toto predstavenie vyhliadnuté už dávno a márne sme sa pokúšali zohnať lístky. Podarilo sa to až teraz v decembri. Sedeli sme u mňa v kuchyni, v našej vynovenej zostave spolu s Nat a San, a bavili sa o ňom. Na druhý deň som napísala mail a na tretí som dostala lístky. Prišlo mi to neuveriteľné a začali sme plánovať náš slávny výlet, ktorý bol dokonale načasovaný, ale to sme v tom čase vôbec netušili.

Keď som začala riešiť prácu, Sharon prehlásila, že v Prahe ju oslávime, že to proste dovtedy dám. Smiali sme sa a minulý týždeň nám došlo, že to tak naozaj bolo. Ponuka akceptovaná v piatok a divadlo v sobotu. Ten kolotoč šťastných náhod mi chvíľami naháňal strach. Možno preto som sa nemohla prvých tridsať minút sústrediť na predstavenie, pred očami mi bežali excelovské tabuľky a zavaľovala ma únava. Bolo mi to trápne. Bola som na dlho očakávanom predstavení a zatvárali sa mi oči. Možno som ho chcela prespať, alebo som len odmietala uveriť, že by všetko mohlo ísť tak hladko. Neviem čo to spôsobilo, viem, že som sa prebrala pri nasledovnej vete:

“Z miliónov možností, ktoré nám život ponúka, dokážeme využiť len ich nepatrnú časť, a keď sa nakoniec rozhodneme pre akúkoľvek cestu, všetky ostatné ostanú vinou našej volby nevyužité.”

Táto ničotná slovná kombinácia “nevyužité možnosti” zabrala, prebrala ma k životu. V duchu som odmietala akceptovať skutočnosť, že mi niečo uteká inými voľbami, chcela som nájsť ďalšie možnosti, niečo čo bude prudko nákazlivé a pozitívne, niečo čo ma bude robiť šťastnou aj napriek tomuto smutnému paradoxu života.

Našla som to. Niekde na konci hry.

“Nie je nutné rezignovať dopredu na svoje sny a rovnako nie je nutné bezhlavo popierať to, v čom sme doteraz žili, možno stačí iba sa na chvíľu zastaviť a otvoriť sa novým podnetom a myšlienkám. A aj keď tým svoje životné možnosti bezo zbytku nevyčerpáme, svoj život obohatíme určite.”

To predstavenie ma naplnilo eufóriou. Keď sme stáli a všetci tlieskali, mala som pocit, že ten potlesk patrí mne. Hlavou mi prechádzali udalosti posledných dní a nepríčetne som sa usmievala. Všetko do seba neuveriteľne zapadalo a tešila som sa. Nebojácne som sa tešila z nových podnetov, ktoré mi prišli do života v posledné roky, zo skutočnosti, že som niečo dokončila.

Ale dnes, dnes ma prepadol strach spojený s nevyužitými možnosťami, ktoré som dobrovoľne poprela pred pár rokmi. Poprela som svoje sny. Myslela som na svoju nedokončenú školu, na to ako veľmi ľahko som sa vzdala niečoho, čo som vždy chcela, na to ako som si našla dôvody, ako je to pre mňa nedôležité.

Je mimoriadne hlúpe plniť si svoj sen, mať tie možnosti, následne sa ho dobrovoľne vzdať a uviesť tie najabsurdnejšie dôvody, ktoré totálne popierajú tie prvotné. Keď sa na to pozerám s odstupom času, len nad sebou krútim hlavou, nad svojimi pseudodôvodmi, nad svojim strachom, nad popieraním svojej podstaty, nad tým čo ma robí šťastnou a šťastnou ma okrem iného robí, plnenie si svojich snov a pomyselné odfajknutie, urobené.

Cítim sa ako bežec, ktorý beží za svojou medailou a 5 metrov pred cieľom sa otočí a ide úplne iným smerom, občas kráča, občas zdrhá, ale prekročiť sa cieľovú pásku nemá odvahu. Možno sa bojí, že by to víťazstvo neobhájil, a tak sa ho radšej dobrovoľne vzdá, alebo si povie, že mu stačí vedomie, že na to má a žiadne oficiálnosti k tomu nepotrebuje, ale je to naozaj tak?

Hrám to na hrdinu, ale hrdina nie som. Nie je to spojené len so školou, tých situácii je oveľa viacej, ale až teraz mi to docvakáva. Hm.

Čítam si stále dokola, to čo som napísala a začína mi to konečne dochádzať, začínam rozumieť tomu, prečo sa mi práve tieto dve veci tak veľmi páčili. Som úplný protipól Shirley. Mám taký strach z nevyužitých možností, že stále skáčem z jednej na druhú a nič nedotiahnem dokonca. Otváram sa novým podnetom, ale nedovolím si ich vychutnať, precítiť, radovať, tešiť, užiť. Akokeby som fungovala spôsobom, fajn tak už viem, že to dám, tak idem ďalej. Neobsedím, som v pohybe, neustálom pohybe, aby neboli nevyužité možnosti a posledné roky sú o spomalení, o vychutnávaní, o samotnom procese a aj pomyselnej medaili. Možno preto som si užila ten potlesk, dostala som pomyselnú medailu od okolia.

Hm.

Dala som si vaňu a čítam si to ešte raz. Rozprávam s M, rozprávam mu o novej práce a on len tak mimovoľne povie, veď to si vždy chcela. Napadne mi presne to isté, vždy som chcela tú oblasť, dostala som ju a zdrhla som z nej, aby som následne popierala, že som ju kedykoľvek chcela. To isté aj so školou, vždy som chcela tú školu, dostala som ju a zdrhla z nej pred ukončením, aby som následne popierala, že som ju kedykoľvek chcela.

Už som z toho úplne pomotaná, faktom, ale je, že nedokončujem veci a brilantne si to dokážem obhájiť.

Bojím sa nevyužitých možností a tak zabúdam vychutnávať proces tých využitých…

Vesperka, jedno z tvojich prikázani, užívaj proces, dokonči čo si začala, vytrvaj…

Aké jednoduché…