Deň dvadsiaty siedmy

Práve som sa vrátila z kina. Zorganizovala som klasickú babskú jazdu na klasickú babskú rozprávku, ktorú občas všetky potrebujeme. Film mal skvelé exteriéry a objavilo sa tam vlastne všetko, čo mám rada. Objavilo sa tam aj to, čím som si prešla. Len mužské polovičky boli vo filme o niečo vypracovanejšie ako v mojom živote a hlavný hrdina urobil menej trapasov a vykazoval menšie známky zúfalstva, bezmocnosti a depresie.

Julia bola očarujúca ako vždy, dokonca až tak, že som zauvažovala, či si nenechám zosvetliť vlasy. Som čistokrvná bruneta. Len v auguste mám vlasy výrazne zosvetlené zo slnka. Možno to skúsim na leto. V zime by som vyzerala neprirodzenejšie a to nie je zámer. Zámer je vyzerať dobre. Respektíve cítiť sa dobre.  

Napadlo mi aj, že zintenzívnim cvičenie, aby som sa cítila komfortnejšie vo svojom starom oblečení a hlavne v starých rifloch. Mám chuť na nejaké boyfriend jeans, ale tento typ nie je vhodný pre moju súčasnú veľkosť. Pôsobila by som oveľa mohutnejšie ako v skutočnosti som. V zásade potrebujem okresať stehná, riť a brucho a potom vo všetkých rifloch, ktoré mám budem vyzerať lepšie a nie ako „mafinka“, obľúbený výraz z filmu. Vo väčšej veľkosti sa cítim komfortne, v plápolajúcich nohaviciach je to vždy to veľmi fajn.

 Päť kíl dole pociťujem ako nejaký významný posun vpred, aj keď viem, že moja pohoda a všetko okolo nezávisí od veľkosti nohavíc. Na druhej strane si hovorím, ak sa mi to podarí, budem sa cítiť lepšie a uverím, že nič nie je nemožné a dať dole päť kíl je úplná maličkosť v porovnaní s vecami, ktoré chcem riešiť ďalej. Všetko má jeden spoločný menovateľ a volá sa to vytrvalosť. Len si musím pripomínať ten pocit, pocit, keď sa dostavil želaný výsledok.

Počas filmu mi zazvonil telefón. Lepšie bude napísať zavibroval v pravom vačku nohavíc. Opatrne som sa mrkla a zbadala meno J. Urobilo mi to dobre. Vlastne urobilo mi to veľmi dobre. Nadýchla som sa a usmiala. 

Je strašne fajn, keď volá, ten koho ani nečakám, ale v podvedomí si to prajem. Toto bol ten prípad. Volal ten, ktorý ma pozval na obed a ktorého som slušne odmietla, ten s ktorým sa tak dobre kecá.

Ani neviem prečo, napadlo mi, že som veľmi dlho sama. Veľmi dlho bez nejakého perspektívneho vzťahu. Že všetko, čo mi prišlo do cesty bolo povrchné z mojej strany, doba určitá. Nikto neotriasol mojim vnútrom s výnimkou Pôžitkára, ale aj to bola taká náplasť, nič skutočné a navyše prepojené s najdebilnejším očakávaním, aké som kedy mala. S očakávaním, že ma zachráni. S nikým som sa však neplavila v prúde rieky, ako keby len tak plynuli mnou a ja som stála na jednom mieste uprostred, za nikým som sa neotočila, u nikoho som nechcela ukotviť a nikoho by som nechcela späť. 

Ako to len bolo rozchod, 11 mesiacov intenzívne odmietanie všetkých, žiadny sex, odchod do južnej Ameriky, Junior, Pôžitkár, rakovina, chrbát, depresia, Bebečko, tento rok Šalený a medzitým som si za účelom údržby strihla M alebo Jamesa. Popri tom som dostala veľa prázdnych ponúk, prázdnych stretnutí, pri ktorých som si hovorila, čo tu vlastne robím, že to vlastne ani nechcem, že potrebujem kľud, pokoj a pravidelný sex a spätne si uvedomujem, že si ich už vlastne ani nepamätám. Nezanechali na mne jediný odtlačok. Nič. 

Zvláštne ako dlho trvá, kým sa človek vráti späť do pohody a možno ešte niekedy niekoho stretne, ak vôbec.

Veľmi by som si to priala, ale na druhej strane, radšej žiadny vzťah ako ďalší povrchný. Z nich som už unavená a údržbu tela pripúšťam len od M, aj keď si uvedomujem, že frekvencia bude nízka, ďalší dôvod zvýšiť frekvenciu cvičenia. Povrchné vzťahy sú mi nie blízke. Sharon by povedala, že som v tomto jebnutá, že to príliš riešim, ale predstava, že jediné, čo mi ten človek dáva je sex a občasný pocit, že tu je niekto pre mňa, neznie ako veľká výzva. To je proste fakt. A stretnúť niekoho ďalšieho, pri ktorom si pred vstupom do postele poviem toto je len doba určitá, nechcem. Chcem tam aj pocity, chcem mať niekoho rada...

Endorfíny ako endorfíny, na pôvode nezáleží. 

Zajtra ma čaká skúška ohňom. Report, ktorý som odkladala mesiace, mám odovzdať vo štvrtok, už nie je kam uhnúť a istým spôsobom sama som zvedavá, čo urobím a ako si s tým poradím. Rozmýšľam, kam by som sa zavrela, aby ma nič nerozptyľovala, aby som stále nehľadala náhradné úniky pred touto jednou zodpovednosťou, skončením ktorej by nastala pre mňa neuveriteľná úľava. 

Vypnem sa zo siete. 

To by mohlo byť riešením.

Vypínam práve teraz, až do momentu ukončenia reportu...