Ešte včera poobede, keď som sa vrátila vypľutá z Kačína, som si myslela, že opíšem atmosféru trhu, ktorú mam tak rada a Lesanky, ktorá ma včera absolútne dostala a vrátila do minulosti. Nič z toho nebude. Najdôležitejším momentom dňa bol večer. Večer s mojimi kamarátkami, s ktorými som vyrastala, a ktoré mi pripomenuli odkiaľ som.
Mám rada stretnutia s ľuďmi, ktorí ma sprevádzali určitými míľnikmi môjho života. Val a Sharon patria do tej kategórie. Val a Sharon momentálne trávia čas na materskej dovolenke, sú v mojom veku a zatiaľ, čo na začiatku sme prebrali ich výchovné metódy, ja som im len sucho oznámila, že momentálne sme doma riešili fotky na oznámenie, a že šaty na stužkovú už máme vybrané. Zdalo sa nám to neuveriteľné ako ten čas preletel.
Ešte sme si pamätali naše vlastné stužkové, keď sme mali o desať, pätnásť a tridsať kíl menej. Nosili sme rovnakú veľkosť. Patrila som k tým štíhlejším bez problémovým, namiesto brucha lavór, samá ruka, samá noha. Val mala vždy nádherné prsia a vlasy, bola vydreto štíhla a patrila medzi tie vyvolené, po ktorých túžil každý chlap. Sharon bola najvyššia, hore útla, so širšími bokmi, krásnymi očami, úsmevom od ucha k uchu a s neuveriteľným zmyslom pre humor.
Rozmýšľam, čím som vynikala ja? Intelektom, športovým duchom, sarkazmom a iróniou asi. V tom čase som extrémne veľa čítala a moji rovesníci sa mi zdali neuveriteľne prízemní.
Val sa opýtala, čo sa zmenilo v našich požiadavkách na mužov. Aké boli vtedy a aké sú dnes. Val povedala, že vždy túžila po niekom kto bude rodinne založený, že tento aspekt sa nezmenil, ale v minulosti kládla dôraz na dobrý sex a isté možno prvky mačovstva.
Sharon si nevedela spomenúť, ale po prvom vážnom vzťahu kládla dôraz na sex. Možno to bolo spôsobené jej kľúčovým prelomovým vzťahom vďaka, ktorému ukončila sedemročný vzťah zo školy. Včera pri nostalgickom spomínaní svoju prelomovú lásku opísala nasledovne, mal len dve chyby, bol ženatý a mal sklerózu multiplex. Tak nejako to povedala a hladina alkoholu ju prinútila spomenúť si na desať rokov staré číslo a zavolať mu, aby vôbec vedela či ešte žije, keď boli tie dušičky. Neveriacky sme na ňu hľadeli, ale nebránili sme jej. Nikdy sme si do našich životov vzájomne nezasahovali. Vždy sme si vynadali, povedali svoj názor, ale keď bolo treba, vždy sme stáli pri sebe. Žiadne súdenie. Nič.
Ja som si nevedela spomenúť na nič konkrétne. Keď som mala sedemnásť vždy som si predstavovala, že skončím s vysokým tmavovlasým modrookým fešákom, pri ktorom budem mať pocit, že s ním chcem zostarnúť a bude mi mentálne stačiť. Z tejto definície som upustila len z farby očí a vlasov, inak z ničoho. Dva zásadné vzťahy boli s modrookými blondiakmi a ak počítam M tak môžem pridať vysokého tmavovlasého modrookého fešáka, ktorý vlastne nie je fešák, v tom pravom slova zmysle.
Vždy som chcela rovnocenného partnera, ktorý tu bude pre mňa a ja pre neho. Len raz som zapochybovala o svojej definícii. Pred pár rokmi, keď sa mi rozpadol druhý vzťah a zvažovala som alternatívu kompromisov, nakoľko som si predtým prešla obdobím sebaobviňovania a dileme, či nemám prehnané očakávania, aby som v závere experimentov prišla na to, že nemám, že radšej budem voliť cestu samoty ako vzťah, ktorý ma nenapĺňa.
Bola to zaujímavá debata, pri ktorej sme si spomenuli na výrok „dávaj si pozor na to, čo si praješ, mohlo by sa ti to splniť“.
Val si prešla vzťahom kvalitného sexu, silnej koncentrácie na rodinu, ale len tú jeho vlastnú, z ktorej vyšiel. Sharon dlho nevedela byť sama a tak skákala zo vzťahu do vzťahu a porovnávala výkony v posteli, aby prišla na to, že to nie je to najdôležitejšie. A ja? Ja som bola vždy veľmi racionálna, aby som istom momente svojho života sa pateticky zaláskovala, prežila nebo a peklo na zemi, stratila svoje vlastné ja a na konci cesty si uvedomila, že keď som mala menej rokov mala som viac rozumu ako teraz. Lebo v tom čase som o sebe nepochybovala.
Vždy som si verila a akokoľvek to bude divne znieť, v to čo som verila mi prišlo postupne do cesty. Moja púť skončila, keď začalo moje pochybovanie a obzerajúc sa späť príde mi to neuveriteľne absurdné.
Zvláštne spomínanie.
Po tretej fľaši som ohlásila prekvapenie. Pripomenula som im srdiečkové tapety a naše prvé spoločné zhulenie. Vytiahla som „učebnicu“ alias trávu. Žiaľ dodávateľ zabudol, že s týmto materiálom som pracovala naposledy v Amsterdame a potom v časoch nástiletosti a dodal materiál nezabalený. K jeho použitiu sme potrebovali papier na cigarety, čo bol problém, nakoľko nikto z nás nefajčí. Skúsila som to na svoju ratolesť, či tam predsa len nemá niečo, zdesene na mňa vybehla a tak som sa so sklopenými ušami vrátila do kuchyne a začali sme viesť debatu ako to vyriešiť. Napadlo mi, použime google. Zdesene sa na mňa pozreli, aby vzápätí prišli s nápadom použitia papiera na pečenie. Jednoducho ozvali sa matky v domácnosti. Moc sa mi to nezdalo a pre istotu som zavolala dodávateľovi, ktorý mi povedal, že sme šibnuté a dal nám návod na našu prvú fajku z alobalu. Hotový kurz pečenia.
S pýchou sebe vlastnou sme vyliezli na terasu, kochali sa nočnou Bratislavou a nechali sa unášať nostalgiou minulosti zabalenú v trávovom opare, aby sme viedli do rána nekonečné debaty o ničom so záverečným konštatovaním ako nám je vlastne dobre, aj keď sa nám to občas kurví a ako si máme dávať pozor na to čo si prajeme, mohlo by sa nám to splniť...
Taká bola moja dušičková sobota.
Snáď ich bude takých viacej.
Možno opäť v decembri.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára