Deň devätnásty

Idem si urobiť kávu. Stále som neprebudená. Nad hlavou mi intenzívne padajú kvapky dažďa. Mať posteľ pod strešným oknom je veľmi nepraktické, keď prší. A prší celú noc. Keď prší, neviem spať. Bubnovanie sa mi zarezáva pod kožu a jediné čo som schopná urobiť, je prevracať sa zo strany na stranu, aby som to po pár minútach vzdala a zapla televízor, pri ktorom dúfam, že nastane otupenie mysle, ktoré bude silnejšie ako kvapky dažďa nad hlavou. Nie je nič horšie ako vstať nevyspatý, zle vyspatý, bez štipku energie ako dnes ráno.

Pondelok začal popíjaním kávy u účtovníčky. Neznášam hľadanie dokladov za tri mesiace. Vždy si uvedomím svoju neporiadnosť a vždy si nerozvážne sľúbim, že ďalší štvrťrok to už bude iné. A ono nie je, poriadok v papieroch nie je moja silná stránka. To je jednoducho fakt. Holý fakt, s ktorým už ani nebojujem. Iba občas chvíľkovo, keď nastane nejaký problém. 

Naposledy to bola sociálna poisťovňa, ktorá mi vyrubila nedoplatok na poistnom ako dobrovoľne poistenej osobe za tri roky, zatiaľ čo som si platila poistné ako zamestnanec. To ma vážne nahnevalo. Odvádzať poistné tomuto štátu dvakrát, zatiaľ čo som ani raz nevyužila jeho výhody ako péenku alebo príspevok nezamestnanosti, vtedy keď som mohla. V tom čase mi to prišlo trápne a teraz si občas búcham hlavu o stenu. 

Po príchode som si v maile našla návrh predžalobnej upomienky. Prvé prečítanie som musela rozdýchavať. Bolo to napísane aj na môj vkus dosť drsne, ale vystihovalo to všetky fakty. Stále mi čítanie dokumentov od právnikov  nerobí dobre a aj keď som v práve, nejako ma to rozkýva a vyvolá zmiešané pocity. Tu som sa však rozhodla neustúpiť aj za cenu niekoľkoročného obťažovania zo strany súdov. Povedala som si, že nebudem obeťou, že sa nenechám zastrašiť a že zabojujem za svoje práva. Prestala som sa obhajovať výrazom, že každému sa to vráti, v hre je predsa moja česť a tá je pre mňa dôležitá.

Pri bankových prevodoch a vytiahnutí karty, mi z peňaženky vypadla kartička. Kartička, kde bolo napísane nasledovné „nikdy sa netráp kvôli tomu, čo nedokážeš zmeniť, zmeň svoj spôsob pohľadu na pravdu“. Opäť sa mi vybavila Zdena a jej svojské správanie, o ktorom viem, že občas je. Rovnako ako viem, že ju mám brať takú aká je, že všetky máme nejaké to postihnutie. Ale taktiež sa mi natískala otázka, či nestaranie o druhých a len pasívne akceptovanie, neprerastie do postupnej ľahostajnosti, či ako priatelia tu nie sme na to, aby sme navzájom poukazovali na naše nedostatky, lebo čo raz častejšie mám pocit, že nad niektorými vecami sa mávne rukou a to mi nie je blízke.

Potom mi však napadne, či tým, že chcem pomôcť druhým, neutekám pre vlastnými nedostatkami.  Neviem ako je to správne, ale stále si myslím, že povinnosťou priateľov je pomáhať aj s nastavovaním vlastného zrkadla a nevoliť pasívny alibistický prístup. Aj keď včera som si opäť povedala, že pri niektorých to budem robiť len občas a budem ich stretávať, len keď budú v dobrej kondícii a keď budú stáť o môj názor.

Napísala som Zdene. Napísala som len stručnú správu, že som tu pre ňu, že ju mám rada, aj keď je občas neznesiteľná. Neodpísala. Je to pre ňu typické. Je v štádiu cyklenia, to cyklenie trvá od toho nešťastného piatku, kedy som u nej druhýkrát videla strach, sklamanie a možno aj malé zaváhanie nad svojimi činmi. Zdena nezvykne váhať, Zdena si vždy všetko obháji. Zdena je veľmi chytrá a svoje obavy nikdy nevyslovuje nahlas. Nahlas len občas klame samu seba.

Volala Blonde. Pýtala sa, čo má robiť s Juniorom, čo si myslím o jeho správaní. Opýtala som sa jej, ktorú verziu chce počuť, či so servítkou alebo bez. Povedala bez. Tak som jej odpovedala, nemá záujem, chlap, ktorý nekoná nemá záujem a spojila som to s niekoľkými uisťovacími ak, ktoré Blonde dokonale využila spôsobom topiaci sa slamky chytá, aby som jej na konci opäť zopakovala, že nemá záujem. 

V tomto sme my ženy neprekonateľné, vždy chceme veriť, že existuje nejaké ak a akceptovanie holých faktov je pre nás neakceptovateľné.  

Ja sama som toho tiež živým príkladom, ale učím sa, aj keď pomaly.

Včera sa stalo veľa vecí a vlastne sa nestalo nič, len zbytočné rozmýšľanie nad vecami, ktoré nedokážem zmeniť a aktívne zabúdanie na veci, ktoré viem zmeniť...

Unikanie je mi blízke, občas.

Trinásty lístok: neefektívny otrasný deň a moje sústavne unikanie pred povinnosťami