Deň dvadsiaty šiesty

Rozmýšľam, čo by som vybrala zo včerajšieho dňa. Aký moment mi rezonuje v hlave, okrem tréningov a nových, alebo len lepšie uprataných, ujasnených rozhodnutí v práci, o ktorej písať nebudem. Napadne mi večera s ratolesťou a nočný telefonát. 

Ak by som opisovala večeru, tak by som písala o radosti a o strašnej pýche. Miestami by som si pripadala až patetická a to vlastne nechcem. Je to jedna z mála oblastí, ktoré fungujú skvele, a ktoré stáli za moje rozhodnutia. Často myslím na to, aké mám šťastie, akú mám skvelú ratolesť, ako sa pri tom usmievam, ako si v duchu hovorím, toto sú ozajstné veci, na ktorých záleží, ako milujem čítať jej eseje, potrebné na prihlášku do školy, ako tam často nachádzam svoje vlastné slová, ako vidím svoje odtlačky na nej, rovnako ako aj odtlačky jej otca a veľmi chcem veriť, že toto sa nám spolu podarilo. Ak to skrátim ratolesti dávajú životu iný rozmer a ja si tu uvedomujem, že sa tak trochu bojím písať o pekných veciach, že vypísanie z emócii šťastia mi vlastne naháňa strach. 

Nočný telefonát. Nočný telefonát trval veľmi dlho a bol s niekým koho som stretla asi pred tromi rokmi. Stretli sme sa raz a stretnutiu predchádzalo množstvo telefonátov a emailov. Spoznali sme sa na nete a kecanie nám išlo neuveriteľne dobre. Rozmýšľam, čo sa stalo na našom stretnutí. Pravdou je, že si to veľmi nepamätám. Viem, že sme narazili na prácu a jemu sa na tvári mihol taký zvláštny tieň. Pracovala som v rovnakej oblasti ako jeho bývala, ktorá zomrela. Viac mi nezavolal. Až teraz. Opäť sme sa stretli vo virtuálnom priestore. Hneď som mu napísala, že už sme sa stretli, myslím, že sa tiež najskôr nevedel rozpamätať. Zábavné bolo, že naša komunikácia vyzerá ako komunikácia starých známych, ktorí sa poznajú roky. Na tomto sa nič nezmenilo za tie tri roky a mňa celkom zaujíma aké bude naše druhé stretnutie. 

Neviem si spomenúť čo sa stalo na tom našom prvom, aké pocity som mala, asi ma mrzelo, že sa neozval, ale neviem, či to bolo pre moje ego, alebo sa mi naozaj páčil. Ak by som opisovala fyzično, nie je tam nič, čo by ma ohúrilo, kľudne by som mohla napísať, že fyzickej krásy veľa nepobral, okrem očí. Tie mal pekne modré a smutné. Vesper záchranárka sa opäť vo mne ozvala, ale je to tak.

Práve mi volal. Pozýval ma na obed, tak ako včera sľúbil a ja som sa ráno rozhodla, že dnes sa nenechám vyrušiť a byt opustím až podvečer cestou do kina. Možno som sa aj trošku bála. Pristihla som sa, že pociťujem malú nervozitu, že moje ego pracuje, že chcem vyvolať pocit „prečo som sa jej neozval“, že mi záleží na tom, aký dojem zanechám, a že teraz by som sa cítila silene.

Dohodli sme sa na piatok. 

A mne preletí hlavou otázka, prečo nám niektorí ľudia, prichádzajú do života viac krát?

Je to už tretí človek, ktorého som stretla pred tromi rokmi a ktorého stretávam teraz.