Deň dvadsiaty

Hodinky ukazujú 3.21. Už sa nad tým ani nepozastavujem. Chvíľu ležím v posteli, či predsa len nezaspím, a keď si uvedomím, že asi nie, zídem dole a varím si kávu. Ani sa nerozčuľujem. Uvedomujem si, čo je dôvodom mojej nespavosti. Ten dôvod je prozaicky a volá sa peniaze. 

Na internete hľadám informácie o DPH, o tom koľko ma to bude stáť, ak budem meškať s platbou. Tie sankcie nie sú také strašne a zvažujem túto možnosť ako lepšiu variantu, než ohroziť svoju existenciu. Príde mi to nefér, platiť DPH v presne stanovený termín, napriek tomu, že peniaze ešte nemám z druhej strany na účte. A netuším kedy prídu. Na jednu platbu čakám od júna, na túto si počkám asi mesiac a pol, tak mi to včera klient oznámil. Nikto sa ma nepýta ako zaplatím hypotéku ďalší mesiac a mňa to pekne hnevá. Hnevá ma táto nesloboda. Jediný prejav môjho hnevu sa prejavuje v nespavosti. Inak to zvládam veľmi dobre a nestranný pozorovateľ by si myslel, že som osoba, ktorá nepozná problémy.

Včera som celý deň nebola doma. Ráno malé vybavovačky na úradoch a následne návšteva u kaderníka. Keď som si tam sadla, uvedomila som si, že som tam nebola šesť mesiacov. Na jednej strane som si povedala wow, som na tom dobre, moje šediny nie je vidno a moja farba nepôsobí vyrastením dojmom a práve naopak od slnka získava každé leto prírodný melír. Na strane druhej mi napadne, že takúto dlhú pauzu som možno zažila na strednej, keď som si vlasy nefarbila a chodila iba na podstrihnutie. Kaderníkovi som vždy chodila doteraz minimálne štyrikrát do roka na pravidelné farbenie a strihanie. Boli časy, keď aj každý mesiac za účelom obyčajného vyfúkania. A teraz? Teraz ma asi primäli na môj vkus roztrapkané konce vlasov, ktoré včera prišli o dobré štyri centimetre a napriek tomu ostali stále veľmi dlhé. 

Mám dlhé vlasy. Vlastne mám najdlhšie vlasy počas celej svojej existencie. Keď som tam tak sedela, rozmýšľala som, či je v mojom veku vôbec vhodné mať dlhé vlasy. Michal sa smial. Michal je kaderník. Opýtala som sa ho na jeho názor a odvolal sa na zdravosť vlasov. Mám dlhé zdravé vlasy, ktoré som mala chuť si dať ostrihať nakrátko. Ako nejakú potrebu vonkajšieho vyjadrenia zmeny. 

Taktiež ma v rovnaký čas napadlo dať si tetovanie. Áno, mňa starú kravu, istým spôsobom odporcu  tetovania vo význame, ja nepotrebujem takéto barličky na svojom tele, aj keď sa mi to vizuálne páči. Bolo to asi pred dvomi týždňami, keď som sa pohrávala s touto myšlienkou celkom nahlas.  Pohrávala s myšlienkou vyjadriť vnútornú zmenu nejakým vonkajším prejavom, nie pre druhých, len tak pre seba ako nejakú spomienku, na to čo bolo. Vo všetkých svojich medzníkoch života som sa dala ostrihať úplne nakrátko. Pamätám si to presne, rok 2000, rok 2005, za každým v tom bol nejaký chlap. A teraz nič. Žiadny nie je, ale potreba zanechať memento ostáva.

Večer sme boli kúpiť s ratolesťou čižmy. Nákupy s ňou sú občas vyčerpávajúce. Na jednej strane sa pýta neustále na váš názor, na strane druhej nie je ho schopná akceptovať a tak si zakaždým poviem, že toto ja už absolvovať nebudem. Akékoľvek vyjadrenie iného názoru v očiach pubertiaka znamená drsnú kritiku jeho osobnosti. Som už poučená a tak to komentujem spôsobom sebe vlastným, vyber si čo len chceš, ty to budeš nosiť. Následne je tam prosba, aby som predsa len niečo povedala, že vždy sa potvrdia moje slová a ja sa vždy pousmejem a zámerne sa tvárim, že som to nepočula, nech mi to zopakuje ešte raz. Túto hru hráme už roky. Hru na matku a dcéru, ktoré spolu radi nakupujú. Čerešničkou na tejto hre je následná večera. Keď ma ratolesť vždy, keď má zopár drobných, pozve na cheesburger, alebo a to je naše obľúbené na sushi menu. Večer vonku majú zvláštne čaro, čaro spriaznenosti a možno preto na nich aspoň raz za mesiac trvám.

Včerajšok bol zvláštny aj tým, že mi pripomenula svoju žiadosť o tetovanie a ja som si nevedela spomenúť kedy som to nerozvážne sľúbila. Čo bolo, ale zaujímavé bolo umiestnenie, ktoré ju napadlo a bolo úplne identické s tým mojim spred dvoch týždňov. Ruka. Vnútorná strana ruky. Chce si tam dať rímske čísla tohto roku. Údajne to bol najlepší rok jej života. Rozhodla sa počkať do januára, vtedy bude ukončený a bude si istá, že bol skvelý. Usmievala som sa, ja mám tiež pocit, že je skvelý. V porovnaní s tým predchádzajúcim určite.

Aby som nezabudla, ozvala sa Zdena. Má svoje dni. Napísala to čierne na bielom a mňa to potešilo. Rovnako ako ma potešila včerajšia návšteva L, ktorá sa vrátila z nemocnice, alebo Z, s ktorou sme trénovali techniky na víkendovú školu. Z rozšírila môj okruh známych pred mesiacom a niečo mi hovorí, že v ňom zostane aj po skončení tréningu v januári. 

Zmena, vlasy, tetovanie, potreba vyjadriť sa, možno ukázať svetu, sebe, že niečo je iné?

Alebo len pripomenúť sebe, že sa to dá a vždy si na to spomenúť, keď nám bude ťažko?

Čo by som si na tú ruku asi tak dala?

Endurance...

Štrnásty lístok: z každého rožku trošku, ale len písanie poriadne