Deň tretí

Som vypľutá. Úplne totálne absolútne vypľutá. Neviem, či za to môže náročný terén, alebo len príliš veľa šampanského, prípadne kombinácia všetkého.  Ležím v posteli a ťukám tieto riadky, miestami sa pristihujem, že sa vlastne kontrolujem a príliš veľa rozmýšľam čo napísať. Pípla esemeska, zajtra ráno idem tiež hrať, teším sa a nadávam zároveň. Videla som štartovku a hrám s horšími. Nerada hrám s horšími, nie že by som nebola trpezlivá, skôr ma oberajú o energiu. Mám potrebu ich povzbudzovať, aby sa im darilo a nejako to ide na úkor mojej hry. Rovnako ako dnes. Dnes som prvýkrát chcela zakričať „buď už ticho, prestaň sa sťažovať a tárať pičoviny“. Presne takto som to chcela urobiť. Neurobila som to. Len som predychávala a dohovárala sama sebe. Pokoj. Kľud. Vieš sa zmobilizovať. Nie si slaboch. Nová jamka. Nová hra. Zahráš to.

Pravdou je, že to nešlo. Tá negatívna myšlienka tam bola už zakorenená a nedalo sa jej zbaviť. Bola stručná. S touto osobou už turnaj nehrám. Ešte nie som taký killer, aby som dokázala prepnúť z minútu na minútu. 

Hrala som otrasne a nespoznávala som sa. Nie som nervák, som veľmi pokojný hráč, ale dnes som to tak necítila, dnes som mala chuť zlomiť palicu, hodiť ju ďaleko, alebo len tak jednoducho odísť a nedokončiť hru. Tá osoba ma ničila, to neustále sťažovanie a strašné kecy sa mi zarývali pod kožu. Rozmýšľam, či existuje nejaký spôsob obalenia samej seba do vákuového obalu, kde nič nepočuť, necítiť, nevidieť, kde sa len tak existuje a okolie nie je. Zajtra skúsim niečo vymyslieť, skúsim sa koncentrovať a nič nevnímať, len seba a svoju hru.

Nechce sa mi písať.

Chce sa mi nič.

Chcelo sa mi súložiť.

Sex ma občas ukludňuje a dobre sa po ňom spí...

Asi mi chýba...

Druhý lístok: cvičenie áno, práca zero, písanie áno, so všetkým meškám asi zvýšim počet na 24, alebo začnem ešte raz od pondelka...