Deň dvadsiaty piaty

Mám asi desať minút na krátku sumarizáciu, ktorá bola v znamení golfu, divnej tapety na mobile, polemizácii, kam siaha ľudská hlúposť a či sa nad ňou vôbec zamýšľať a večernému vegetu vo vani s pohárom červeného.

Včera som využila chladno slnečné počasie na dôstojné ukončenie golfovej sezóny. Ambície som mala rôzne. Na začiatku dokonca veľké, presne do momentu, pokiaľ som urobila 4 putty dvakrát za sebou. Štandard sú dva putty. Snažila som si povedať, že každá jamka je nová hra, ale moja myseľ mala tendenciu vracať sa k obrázku zo soboty. K tapete na mobilnom telefóne môjho kolegu, napudrovaného manažéra, ktorý všetkým vysvetľuje ako všade bol, všetko videl a ako je už na ceste k iným hodnotám, ako sa venuje rozvoju svojho ja, ako je lepší a podobne. 

Na tomto by nebolo nič zlé. Toto rada podporím, aj keď si myslím, že ľudia, ktorí majú tendenciu neustále zdôrazňovať, že už to majú za sebou a pritom stále opakujú fragmenty zo svojej minulosti, ešte stále neprekročili svoj tieň a nič nemajú za sebou. To čo ma neustále rozptyľovalo, bola obyčajná tapeta, na ktorou som rozmýšľala po jej vzhliadnutí a ktorá sa mi sústavne vracala pred oči. Na telefóne mal nejakú ženu, na začiatku som si myslela, že asi manželka, nejaká umelecká fotka, ale po druhotnom vzhliadnutí som uvidela ako tapetu panenku Máriu aj s dieťaťom a moja prvá reakcia bola, uf to je husté. Normálne som cítila podvedomé stiahnutie, zdesenie a možno aj hrôzu. Neviem to logicky vysvetliť. Mohla som nad tým mávnuť rukou, ale stále mi to chodilo po rozume. Evokoval vo mne príslušnosť k nejakej sekte a táto informácia vyvolávala ďalšie informácie ako napríklad na začiatku ruky preč a zanechala vo mne nepríjemný pocit a neskôr aj ľútosť nad jeho zacyklením. Skákanie z extrému do extrému asi nikam nevedia. Rovnako ako moja nevyrovnaná hra.

Čerešničkou na torte bola iná príhoda. Ráno som sa zastavila na pumpe, kde som z roztržitosti alebo len obyčajnej ukecanosti, nechala výdavok z dvadsať eurovky. Na golf si neberiem karty, beriem malú hotovosť, včera to bolo päťdesiat eur. Že nemám peniaze som zistila pri platení, zbadala som tam Charlotu a požičala som si desať eur. Nebol s tým problém. Problém nastal po skončení hry, keď za mnou prišla a požiadala ma, aby som jej tých desať eur vrátila. Neveriacky som na ňu pozerala a rozmýšľala, na ktorej jamke rozdávali peniaze zadarmo, keď ma osvietilo a sucho som jej oznámila, či sa nezbláznila a len tak mimochodom, ona je tá čo dlží mne. Spomenula som si na skutočnosť, že mi dlžila asi 13 eur za lístky do divadla, v zásade som ich nemala v pláne pýtať, ale táto absurdná požiadavka ma prinútila pripomenúť jej vlastné záväzky.

 Ešte stále to nebolo dosť. Fascinovala ma jej nástojčivosť, keď prehlásila, že idú s frajerom nakupovať do Tesca, a že si mám zohnať peniaze od niekoho iného. Hovorím jej, ešte mi doplať ten zbytok a dlh budeš mať u mňa vyrovnaný. Ona na mňa, ale to nemôžeš, nemôžeš počítať s tým, že tu mám peniaze. Stále som neverila vlastným ušiam, až do momentu keď vyhlásila vetu a čo moje právne služby. Podotýkam, že mi ich sama ponúkla, išlo o prepísanie templatu na register súvisiaci so zmenou adresy, ktorý som si chcela urobiť sama a jedine čo som od nej chcela bol vzor, ktorý mi nedala a povedala, že to urobí sama. 

Čerešničkou našej spolupráce bolo množstvo preklepov, ktoré som si dovolila opraviť a poslať jej späť, aby mi napísala, hádam sa tu nebudeme zaoberať preklepmi a opravenú verziu odignorovala a na súd poslala tú svoju pôvodnú, lebo by to znamenalo opätovné prekontrolovanie, či som náhodou nezmenila niečo podstatné. Vtedy som si len povedala, teba nemôžem nikomu odporučiť ani keby som veľmi chcela a jej nedeľňajšia poznámka ma v tom len utvrdila a vyvolala úsmev na tvári. Sucho som jej oznámila, nech mi pošle faktúru a odišla. Pri stole som sedela s jej frajerom a Blonde. Poprosila som Blonde, nech mi požičia desať eur. Ponúkol sa jej frajer, čo mi prišlo dosť zábavne a porozprávala som im práve zažitú story. Blonde mi dala posledných desať eur, keď si uvedomila, že nemá zaplatený čaj, čo sa Charlotin frajer rozhodol zaplatiť rovnako ako aj môj obed. Ironicky som ho poprosila, aby to nehovoril svojej frajerke, aby si ho u mňa nezabudla opätovne vyúčtovať.

Keď sa lúčili, povedala, Vesper neurážaj sa. Pozrela som sa jej do očí a sucho povedala, tvoja hlúposť ma nemôže uraziť. 

Po týchto udalostiach som nebola schopná robiť nič, len ležať vo vani, popíjať červené so snahou otupovať svoju myseľ nad nikdy nekončiacou ľudskou hlúposťou a rozhodnutím so Charlotou už nikdy viac

.

Mojich desať minút sa zmenilo na tridsať, letím a nekontrolujem.