Prst

Po troch dňoch vstávam a vraciam sa do sveta. Jediné na čo som sa zmohla počas týchto dní bolo tupé hľadenie do tv, výmena dévedečiek, ranná káva, pomalá sprcha, nejaké umytie zubov, opätovné ležanie na gauči a tupé hľadenie do tv, výmena dévedečiek, ranná káva, pomalá sprcha, nejaké umytie zubov, opätovné ležanie na gauči a tupé hľadenie do tv, výmena dévedečiek, ranná káva, pomalá sprcha, nejaké umytie zubov, opätovné ležanie na gauči a ...

Na zemi je pohodená kuchynská utierka posiata krvou, ďaľšie dve sú v smetnom koši. Biela kuchynská linka má stále miestami nádych červenej, rovnako ako betónová podlaha. Prichádzam tam a zanechávam čerstvú stopu v mandľovej múke rozsypanej po zemi. Mám pocit, že zastal čas a pri tom ubehli tri dni.

Tri dni...

Rozmýšľam, čo sa vlastne stalo, o čom to celé bolo, prečo ma to tak rozhodilo. Pozerám na obviazanú ruku, ktorej každý pohyb veľmi bolí. V duchu si hovorím, je to len prst, tak čo riešiš, ale v zápätí mi napadne, že to nie je o prste, že to nebolo o prste, že sa niečo stalo, že sa niečo zlomilo a prst to nebol.

Pozerám do zrkadla. Snažím sa čítať, čítať z vlastnej tváre a nevidím nič, namiesto toho mi v ušiach znie veta: „zavolaj si taxi a pohotovosť...“. Zavriem oči a zavrtím hlavou, akokeby som tú myšlienku chcela zo seba striasť, zbaviť sa jej, urobiť čokoľvek len aby sa nevracala späť. Prepadne ma hnev, podvedomky zatnem zuby, zrychlí sa mi tep a rozšíria nosné dierky. Hľadím do zrkadla a vidím hnev, ktorý sa po chvíli mieša so smútkom. Oči sa zalejú slzami a v krku navrie hrča, ktorá sťažuje dýchanie. Púšťam studenú vodu a snažím sa emócie zmyť z tváre. Pozerám ako odtekajú do odpadu a vzápätí kontrolujem, či sa niečo zmenilo v tom obraze v zrkadle. Nezmenilo. Ten obraz je stale rovnaký, len v očiach je malý záblesk odhodlania, alebo hnevu? Neviem, viem, že po troch dňoch opúšťam byt a začínam komunikáciu s okolitým svetom.

Neznášam nemocničný zápach. Neznášam čakanie. Neznášam obmedzenia.

Dvere sa otvárajú a niekto volá moje meno. Počujem svoj vlastný hlas a snahu zľahčovať okolnosti návštevy. Ubezpečujem sa, že nič nebude bolieť. Robím oči na lekára a sestričku a do miestnosti hádžem aj nejaký usmev, ktorý sa miestami mení na grimasu. Presne ako klaun. Šaškujem a zabávam okolie len, aby som oddialila živú spomienku.

Zavelí, ľahnúť a hlavu položiť. Nejde to tak ľahko, mám tendenciu kontrolovať každý pohyb oboch účastníkov zápasiacich s bielym obväzom. Jedna otočka, druhá, tretia, štvrtá, stop - červená. Predýchavam a syčím sama pre seba, zatiaľ čo na ruku lejú žltú tekutinu a mykajú bielym obväzom. Mám pocit, že to trvá večnosť, kým dôjde k uplnému odlepeniu. Zaleje ma studený pot a v duchu si hovorím, bolo ti to treba?

Sedím a obzerám si ruku. Snažím sa počítať stehy na prste. Osemnásť. Doktor sa smeje a pýta, čo som to robila. Ja sa smejem tiež a hovorím, piekla. Nechápavo na mňa pozrie a jeho oči sa pýtajú ďalej. Doplním informáciu o čistenie mixéra prstom. Dvihne obočie a povie, mali ste šťastie. Pozriem na neho a položím otázku, na ktorú sa nečaká odpoveď, myslíte...

Som doma. Cítim sa ako tiger v klietke. Pohyb je stále obmedzený a to ma ničí. Mám v sebe veľký nepokoj a pocit, že vybuchnem. Chýba mi pohyb. Hovorím si, že aspoň poriadne vyčistím pozostatky živej spomienky. Vysávam, umývam, šúcham, čistím, premiestňujem. Bolí to. Každý pohyb, každá myšlienka, ktorá mi prechádza hlavou pri pohľade na červenú farbu. Vzdávam to a hľadám gauč.

Ležím a vidím to ráno. Ráno, kedy som zistila, že som tu úplne sama. Ráno, kedy sa vo mne niečo zlomilo a prst to nebol...

Bolí to. To poznanie bolí.


Písané niekedy v auguste