Vo vlaku

Povedala som si, že pôjdem vlakom, budem sa kochať pohľadom z okna, čítať Sallingera, alebo len tak obyčajne pozorovať ľudí, možno si niečo sama pre seba napíšem. Chystám sa na to už nejaký ten piatok. Najskôr chýbal čas, neskôr inšpirácia, potom notebook, obligátne zodpovedanie otázky prečo a teraz, a teraz si tu ťukám, čo mi prvé príde na myseľ. Netuším ako začať, čo zaznačiť, čo povedať, čo uložiť, čo napísať. Viem len, že mám potrebu nejako začať. 

Moje dni sa mihajú rýchlo ako eletrické stĺpy pri pohľade z okna vlaku. Otočím hlavu na malú chvíľu a sú preč. Nepamätám si detail stĺpu, viem len že nejaký bol. Také sú aj moje posledné dni, týždne, mesiace. Viem, že nejaké boli. Viem, že boli plné práce, behu, upratovania, čistenia, hľadania a čakania. Hm. Po dlhšej odmlke mi napadne práve toto slovo. Rozmýšľam na čo som čakala. Vedome na nič. Vedome sa človek tvári, že je všetko v poriadku. A možno aj je, ale podvedome, podvedome vždy na niečo čakám... 

Mladá odišla v januári. Najskôr ma prepadol v plnom nasadení sydróm opusteného hniezda, ktoré sa jedinec snaží zahnať v obchodnom centre plnom ľudí, kde má aspoň na malú chvíľu pocit, že nie je sám a večer mu spoločníka robia dévedečka, ktoré ho presviedčajú, že všetko sa na dobré obráti, že šťastné konce sú a veci sa dejú vždy pre niečo. Tak uplynie niekoľko mesiacov. Mesiacov plných aktivít, hovoriacich, že vlastne všetko je v najlepšom poriadku, že súčasný stav je tešivý a čas plodov ešte nenastal, že sa treba tešiť z toho čo je. A tak sa teším. Teším sa z uprataných skrín, vymalovaného bytu, zo zasadených kvetín, z nových svietnikov, z malého výletu, z veľkého nákupu, z knihy, z tisíceho ubehnutého kilometru, z dobrého vína, z vlastne upečených makroniek, z nedeľného skypu a občas aj z čakania. Z čakania na Godota. 

Niekto sa ma opýtal ako sa mám a ja poviem skvele a neklamem. Vo svojej podstate sa mám skvele, to len občas niekde v pozadí ma prepadne názov knižky, ktorú som nedočítala Člověk není nikdy úplně šťastný. Viem, že to tak je, viem, že moje šťastie je v mojich rukách, viem to, napriek tomu, alebo práve preto mám pocit, že niečo chýba a ten pocit sa zvyšuje množstvom voľného času, ktorý v poslednej dobe mám. Keď mám čas, rozmýšľam a hnevám sa na seba, že rozmýšľam, že mám ísť radšej niečo robiť a potom sa pýtam, či práve všetky tie moje aktivity, nie sú len obyčajným únikom pre vlastnými myšlienkami. Pýtam sa, či nebude lepšie si všetko zodpovedať, pomenovať, zmieriť sa... Ale s čím sa chcem vlastne zmieriť? 

Hm. 

Zvláštne, ako náhle som napísala túto otázku, napadne mi Merlot. V poslednej dobe ho vidím všade. Možno sa mám zmieriť s ním, s myšlienkou na neho. Racio hovorí jasnou rečou, it‘s over, vždy bol a vždy bude, žiadne výhovorky nič, vybral si a ja som to nebola, rovnako ako on, keď som si vyberala ja, tak prečo ho mám stále v hlave, stále keď mám chvíľu čas, čas premýšľať. Vracia sa mi ako bumerang. Vlastne si ho sama vraciam. Masochistickým pozeraním dévedečiek, kde niečo hľadám a občas len mlčky pritakávam, alebo si len tak plačem a smútim. Tento rok som to urobila dvakrát. V januári a teraz. Prehrávala som si svoj vlastný život prostredníctvom cudzích postav. Dobrovoľne prežívala opätovne všetky emociálne stavy hlavných hrdinov, aby som nasledne sa nasrala, urobila slávnu excelovskú tabuľku plnú aktivít a ponorila sa do činností, ktoré mi mali pomôcť ísť dopredu, nezastavovať sa, neotáčať sa. Zrazu sa aktivity vytratia a akokeby sa všetko vrátilo späť. Vynárajú sa obrazce z minulosti v ten najvnehodnejší čas. 

Zaujímavé je, že z minulosti vidím len Merlota, že tam nie je Severan. Toho som mala plnú hlavu niekoľko rokov a veľmi som si priala, aby sa ozval, aby prišiel a povedal moja to bude dobre, poďme to dať do poriadku. Prišiel, po piatich rokoch a opýtal sa ma, či sa dá vrátiť čas. Pozerala som na tú správu a rozmýšľala, či je to nejaký krutý žart. Necítila som nič, dokonca ani malú satisfakciu v zmysle každý sa raz vráti. Nebolo tam nič, len malé pozastavenie a otázka „a toto je už na čo dobré“. V ten deň som sedela na hojdačke a postupne čítala všetky blahoprajné esemesky s pohárom ružového... 

Písané: 14.7.2012 vo vlaku