pondelok 6. decembra 2010

Deň šesťdesiaty siedmy


Chcela som ísť na Kačín, chcela som ísť von, chcela som ísť preč len do momentu zahlásenia, koľko stupňov vonku aktuálne je. Nešla som nikam. Bola som v spomalenom mode a rozhodla som sa pre lenivú nedeľu. Stáva sa mojou obľúbenou. 

Naveľa som však bola vyhostená z domu. Doma máme rozdelené práce. Keď upratuje ratolesť nesmiem  tam byť a aj keď som chcela upratovať skrine, skončila som v kaviarni. Zvažovala som Cafe Shtoor alebo Dias, zvíťazil Dias, nemusela som tam ísť peši. Bolo mi zaťažko včera prejsť aj pätnásť minút po vonku.

Také sedenie v kaviarni v preplnenom obchodnom centre má tiež svoje čaro. V kaviarni sa menia odložení ľudia, ale aj náhodní návštevníci. Človek sa tam dozvie veľa nových veci, ak má so sebou pripojenie na net, dokáže pomerne rýchlo identifikovať kto je kto, stačí len pozorne počúvať, aj keď je to neslušné. Na druhej strane hovoriť príliš nahlas, tiež nie je úplne OK. 

Včera sa tam hľadal jeden kuchár, mal dosahovať úroveň Žideka, preberalo sa tam menovanie členov do nejakého orgánu, bol spomenutý Pôžitkárov kolega, pripravovala sa stratégia na odkúpenie jednej nemocnice, vyberali sa kachličky s architektom pre nový dom, riešil sa jeden rozchod mojej rovesníčky a veľa sa tam čakalo. Bolo tam veľa odložených ľudí. Odložených mužov, ktorí čakali na svoje polovičky. 

Včera bolo vôbec v nákupnom centre veľa párov a veľa detí. Za každým rohom stál Mikuláš. Každé druhé dieťa behalo s pomaľovanou tvárou. Nervózni oteckovia fajčili pred dverami a mamičky nakupovali ako o život. Ja sama so vymietla všetky hračkárstva, aby som skonštatovala, že asi nič nevyberiem, že nič mi neprišlo také originálne a jedinečné, aby som si povedala, tak toto je ono, toto má myšlienku, toto určite poteší. Tých vecí bolo strašne veľa, ale každej niečo chýbalo a tak som si len mapovala situáciu, aby som povedala, že skočím do Auparku a nakúpim nejaké užitočné veci do školy našim predškolákom.

Ako som tam blúdila po hračkárskych obchodoch, spomenula som si na Londýn na Hamleys. Boli sme tam so Severanom pred piatimi rokmi a nakupovali darčeky. Prežívali jedno z najkrajších období a plánovali naše prvé Vianoce. Vždy sme spolu dovtedy trávili Silvester, ale nie Vianoce. Vianoce som trávila so svojim ex, pokiaľ bol na Slovensku a nie na nejakej svojej obľúbenej expedícii. A tieto budeme tráviť samé. Prišlo mi to ľúto a závidela som všetkým tým šťastným a aj naoko šťastným párom, že ich niekto chytí za ruku, objíme, pobozká, alebo len tak pritúli. 

Už to u mňa trvá nejako príliš dlho. Príliš dlhá samota. Príliš hlučná samota.

Na Vianoce na mňa dolieha nejako viac ako po iné dni, chytá ma melanchólia, taký radostný smútok cez slzy...

Viem, že nie všetko na okolí je ideálne, viem, že možnosť byť sama a spokojná je lepšia ako byť v nespokojnom vzťahu, ale aj tak mi to chýba. Možno preto, že na Vianoce sa ľudia aspoň na malú chvíľu tvária, že je všetko v poriadku, aj keď skutočnosť je iná.

Zdena by povedala, že Vianociam pripisujem príliš veľký význam, ale ja si nemôžem pomôcť.

Možno tie budúce...

Zatiaľ si dovolím byť sentimentálna krava, ktorá sa z toho vyspí, vynadá si, otrasie sa a prežije svoj ďalší deň s ľuďmi a predsa úplne sama, alebo sa bude nezmyselne zabúdať na nete, tak ako som to urobila včera večer, aby som si ráno  mohla vynadať, že ten čas som mohla stráviť upratovaním skríň a nemusela som vstať s opuchnutými očami spôsobeným dlhým nezmyselným neskorým četovaním.

Vážne by som sa mala nad sebou zamyslieť, zatiaľ sa aspoň naladím vianočne, keď sentiment, tak predsa poriadny. :D

1 komentár:

  1. b.
    no a co?nobody´s perfect,alebo mi takeho/taku ukaz.ja uz ani nezverejnujem plany "to do",lebo by ma tududu z vysledkov...co ma beztak tududuje...
    a ukludni sa,budete spolu s malou,predstav si,ze by sla k tatkovi a ty by si pod jedlickou sedela sama,to by bol iny narez.je to fajn,budete spolu a spolu si to pekne uzijete,v klude,pohode,srande...

    OdpovedaťOdstrániť