streda 13. októbra 2010

Deň trinásty


Hovorí sa, že trinástka je nešťastné číslo, ja som ho mala naopak vždy rada. Trinásteho som mala stužkovú, trinásteho som mala termín a v konečnom dôsledku aj svadbu a dnes je trinásty deň môjho malého experimentu a ja mám konečne pocit efektívneho využitia dňa a tvrdej neprerušovanej práce za stolom v rozsahu osem hodín. Ráno od pol šiestej do pol jedenástej a poobede od pol tretej do pol šiestej. Medzitým nakupovanie darčekov pre oslávencov a zároveň neuvážená návšteva obľúbených obchodov, kde ako na potvoru mali toľko vecí, že by som si nevedela vybrať. 

Napadlo mi, že kedysi by som nemala problém kúpiť si to čo sa mi páčilo. Ak by som to urobila dnes stálo by ma to asi 1400EUR. Ani by som nemrkla. Neovládla som sa a predsa len som do seba zainvestovala. Kúpila som si náhrdelník, ktorý si dám možno raz za štyri mesiace a rozmýšľam ako by som si mohla kúpiť kabát a nohavice, ktoré na mňa kričali „zober si ma“.
 
Nakupovanie mi robí radosť, ešte stále je to pre mňa dôležité,  nemám problém  kúpiť si lacné tričko za päť eur, ale pri niektorých kúskoch odmietam robiť kompromisy. Toto vie pochopiť len Sharon, ostatní veľmi nie. Som zástancom kvality a niekedy volím radšej nič ako niečo dočasné.
Podvečer sme so Zdenou stretli matku Maťku. Mala narodeniny a má sedemmesačný prírastok, ktorý Zdena nevidela. Darčeky potešili a mňa potešila poznámka, že na to čo som vybrala, pozerali a mali zálusk kúpiť to, ale... Matky pre svoje deti nakupujú bez uváženia, nehľadia na cenu, nesnažia sa byť praktické za každých okolnosti, jednoducho kúpia to čo vidia a radšej ukroja z výdavkov na domácnosť. Vedia, že niektoré kúsky nemá šancu vynosiť a je rozumnejšie kúpiť to v lacnom obchode, ale občas ich prepadne túžba dopriať svojim deťom niečo iné, výnimočné, drahšie. A ja patrím medzi ľudí, ktorí darčeky pre deti vyberajú z kategórie iné, výnimočné, drahšie. V Bratislave to istí Jacardi a v Prahe Oilily a za ten spriaznený pohľad s druhou stranou, keď sa rozbaľuje škatuľa, z ktorej kričí názov obchodu, to rozhodne stojí. Tento moment mám asi najradšej. Moment spriaznenosti, ktorý sa vyskytne, len keď trafíte.

Takýto moment spriaznenosti som zažila ešte raz neskôr v bare. Zdena si vymyslela historku o Shuaile a pozvala nás na jedinečný zážitok, o ktorom sme nemali ani páru. Ujo google nepomohol a my sme boli vo veľkom očakávaní. Padol prvý prípitok a veľký predslov. V tomto je Zdena bezkonkurenčná. Má neuveriteľný dar reči a spájania blbostí do súvislých celkov a má nos na fantastické darčeky s nápadom, nič bezmyšlienkové, vždy nejaký podtext, jednoducho krása. Aj včera to tak bolo. Priniesla rukavice, farebné rukavice, ktoré sme si bez nejakého veľkého zaváhania rozdelili. Každá dostala farbu ktorú chcela a tešili sme sa. Zbytok večera sme strávili s rukavicami na rukách a s ružovým v rukách.

Jednoducho krásny deň, ktorý dokonale pokazila sliepka menom Charlota, debilnou poznámkou o tom, že by som mohla prejsť ten kúsok sama. V praxi to znamenalo vystúpiť na križovatke a prejsť asi päť minút, čo nie je žiadny problém, pokiaľ nesedím v aute a šoférovi to spôsobí časový rozdiel jednu minútu. O tom, že nebola šofér nemusím hovoriť. Proste typická Charlota, ktorá sa stará neustále do druhých, je závistlivá, žiarlivá a nevie čo so sebou. Je mi jej ľúto. Chvíľu som rozmýšľala či vystúpim a pošlem ju do piče. Napočítala som si však do desať a sľúbila, že túto osobu budem stretávať len v spoločnosti iných pri našich pravidelných stretnutiach.

Po jej poslednom výstupe pred dvomi mesiacmi ju majú všetci v zuboch, jediným spojencom som bola ja, nakoľko trpím obsesiou zachraňovať slabších jedincov v spoločnosti a aj mňa stratila pred dvomi týždňami. Jana dokonca prehlásila, že keď bude na nejakej akcii Charlota, ona nemá záujem tam byť tiež. Keď to vyslovila, bola som zdesená, ale začínam tomu tuším rozumieť.

Zavolala som Zdene. Povedala, že Charlota je sliepka, a že ešte raz veľmi pekne ďakujem za darček. Zdena so mnou súhlasila a mne to urobilo dobre. Po príchode domov sa ma ratolesť opýtala, čo ma nasralo. Povedala som jej a ona len pokrútila hlavou a povedala, veď ona ani nešoférovala, čo sa stará a mne sa uľavilo druhýkrát. 

A taký to bol pekný deň, a keď si to čítam po sebe a narýchlo opravujem chyby, uvedomujem si, že ženské sú stále iba ženské a je jedno či majú pätnásť alebo tridsaťpäť...




Osmy lístok: cvičenie nie, práca áno, písanie tiež

3 komentáre:

  1. b
    ked pripisem na listocek,ze gramatika tiez nie,zabijes ma?:-)dneska si vynimocne nedavala bacha,tak mi to bachlo do oci:-(mam radost,ze ti 13-tka priniesla radost a uspech,nejakou charlotou sa nenechaj rozladit.skoda,ze si nevyfotila aj nahrdelnik,rukavicky su fajne:-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. draha ved mi urob korekturu, ja to tu beriem velmi zlahka a zabit ta? co sa blaznis s kym tu budem debatit :P
    p.s. nahrdelnik vyfotim nabuduce, ked bude v akcii, toto fotila zdena a vynimocne poslala na mail :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. b.
    v poslednej dobe sa mi podarilo carom nechceneho vyrobit zopar nedorozumeni takych komickych az tragickych,to je silne slovo to druhe,rozried ho trochu:-)asi som dufala,ze sa mi to podari i tu a potvrdim si,ze to mam geneticky dane,alebo si za to mozem sama:-)ani ma nezabijes,no zda sa,ze mi nic nevychadza:-))
    super,len vyfot,pristihla som sa pri novej uchylke,poslednu dobu necivim zenskym na vystrih,ale na nahrdelniky a korale a mam priam obsesiu ich chvalit,ked sa mi pacia.a pacia sa mi skoro vsetky,ovela viac ma zaujmu na jesen ako v lete.ano,na jesen by ich mali nosit aj zeny,aj muzi,aj deti,aj vsetci,mam pocit,ze skrasluju a zveseluju jesenne dni...

    OdpovedaťOdstrániť