Deň pätnásty

Únava. Celým dňom ma včera sprevádzala únava. Vstala som o tretej. Spala tri hodiny a fungovala celý deň. Večer som padla dole hubou a bola som tak unavená, že som opätovne zaspať nevedela. Svetlým momentom dňa bola diskusia o priateľoch, ktorí nie sú klienti, o klientoch, ktorí sa stali priateľmi a aj ostali klientmi, o rozpore, ktorí vzniká, keď klient apeluje na priateľstvo a nepriamo ťa vydiera stratou projektu, o hraniciach, kde hrá rolu naše ego a ješitnosť druhej strany. Toto všetko mi chodilo po rozume a nevedela som nájsť jednoznačné odpovede, ale dospela som k záveru, že vo vzťahu k môjmu klientovi priateľovi budem musieť niečo zmeniť, ešte však netuším čo.

Večer volala Zdena, práve vybehla na piate poschodie svojho bytu a v pätách mala manželku svojho milenca. Celkom vtipná story. Na prvé počutie som sa dobre bavila a bavila som sa aj dnes ráno, keď mi dorozprávala pokračovanie príbehu o žiarlivej manželke, ktorá prepadla svojho manžela v krčme, následne strávila dve hodiny v noci vybuchovaním na dvere Zdeny a vyvolávaním svojmu manželovi, aby toho nebolo dosť, ráno čakala pre jej domom s deťmi v aute a v scénkach pokračovala pred domom. Zúfalstvo. Čisté zúfalstvo. Človek nevedel či sa má smiať alebo plakať.

Spomenula som si na seba. Na to, keď som mala dvadsaťpäť a prevalila sa aféra môjho ex a kolegyne, spomenula som si na to ako som reagovala ako som urobila doma hysterickú scénu, ale na verejnosti mi moja hrdosť nedovolila čokoľvek dať najavo, žiadnu emóciu, hystériu, strach, zradu, smútok, sklamanie, hnev, nič. Navonok som nedala znať absolútne nič. Tá ženská za to nemohla. Vina bola inde. Vtedy som to vedela a v lete som skončila v nemocnici so žlčníkovými kameňmi spôsobenými potláčaným stresom.

O pár rokov neskôr sa mi stalo niečo úplne podobné. Opäť to bola kolegyňa. Opäť tomu pomohla náhoda, ale tento raz som kašľala na svoju hrdosť a naplno sa oddala svojmu zúfalstvu. Halina napísala knihu Zoufalé ženy, delaj zoufalé veci, a keď som ju kedysi čítala dobre som sa bavila na spomenutých príbehoch a v duchu som si myslela, mne sa také nemôže stať. Musím sa smiať pri svojej naivite a smutne konštatovať, že tie zúfalky z knižky som hravo predbehla. Na famóznu scénu z Technopolu sa nedá len tak ľahko zabudnúť, ani na rozmlátený pohár, fľašu, telefón a jedno zavolanie dotyčnej. Dokonca som sa s ňou stretla a dodnes netuším, čo som vlastne od toho čakala. 

Vlastne viem. Hľadala som vinníka. Potrebovala som niekoho obviniť. Zbaviť sa zodpovednosti. Nepripúšťala som si, že pán tvorstva by mohol byť tvor nedokonalý a vonkoncom, že by ma mohol nemilovať. Taká som bola hlúpa a to mi zvykli nadávať do chytrých. Myslím, že na tých šesť mesiacov som dokonale osprostela a všetko úplne dobrovoľne v duchu hesla Zoufalé ženy, delaj zoufalé veci.

Padla som tak hlboko, že som bola ochotná urobiť takmer čokoľvek. Moje racio už dávno nefungovalo a celú má omámil strach, že sa mi zrúti môj domček z kariet. Pričom som odmietala vidieť, že ten domček je už dávno zrútený a jediný, kto stojí o opätovné postavenie som ja, druhá strana nevedela. Jeden týždeň áno a druhý nie a tak to išlo dokola. Na konci tejto deštrukcie dobrovoľne páchanej na sebe som ani nevedela kto som a prišla som o svoje ja. 

A čo tým chcel básnik vlastne povedať? Že nikdy nehovor nikdy? Že nerob druhým to, čo nechceš, aby jedného dňa urobili tebe? Alebo len, kde ostali v týchto trojuholníkoch muži?

Stiahli zbabelo chvost a čakali ako sa to vyrieši, zatiaľ čo zúfalé ženy, robili zúfalé veci...