Deň tridsiaty siedmy

Nechcelo sa mi vstávať. Existuje nepísané pravidlo, že vždy sa mi nechce vstavať, keď musím. Inokedy vstávam veľmi skoro a bez problémov, ale nie dnes. Veľmi nerozumne som si dohodla kozmetiku, respektíve úpravu obočia, taký môj týždenný rituál, akurát čas bol tento raz o pol siedmej. Myslela som, že na oči budem potrebovať špeciálne rozleptadlo, lebo sa vôbec nedali otvoriť. Naveľa som ich otvorila a to čo som videla v zrkadle sa mi vôbec nepáčilo. Hnusne opuchnuté oči na mňa neveriacky hľadeli a ja na ne. V duchu som sa pýtala, prečo si to robím. Spodné viečka sú za tie dva tri roky neuveriteľne zdevastované a obávam sa, že im nič nepomôže. Chvíľu som sa s nimi hrala, aby som na konci sucho skonštatovala, z tohto mračna nezaprší a pomôže iba ak zastrihnutie viečok a na tie som ešte primladá, takže mi nič neostáva ako akceptovať daný fakt. 

Ak sa niečo na mne zmenilo, sú to práve oči. Mám pocit neuveriteľného zostarnutia za posledné  roky. Napáchané škody sú nezmazateľné. Vlastne sú takým neželaným mementom. 

Rýchlo som odbehla v teplákoch na obočko, aby som vzápätí namierila na školský dvor, kde som intenzívne krúžila 30 minút. Bolo neuveriteľne teplo a beh išiel veľmi ľahko. Najkrajší pocit po behu je následná sprcha, ktorej predchádzalo 30 minútové poctivé cvičenie a potom, potom váha. A dnes sa mi na nej páčilo, idem podľa plánu pol kila týždenne.

O pol deviatej už som sedela za stolom a začala fungovať. Zopár prekvapivých telefonátov, ktoré vlastne ani prekvapivé neboli, zopár stretnutí s prísľubom nejakej spolupráce a tak trochu veľká únava sa tiahla celým dňom. 

Potrebovala by som sa vyspať. Možno zajtra. Dnes idem na povinnú večeru a zajtra ráno behať.

Ten beh robí divy...

O Zdene sa mi dnes nechce písať, sú veci, ktoré sa nemenia, treba ich len akceptovať. Ešte že mám Sharon a mnoho iných. Mimochodom ozval sa M, stretnúť sa s ním to je ako výhra v lotérie. Možno budúci týždeň padne štvrtá cena...