streda 10. novembra 2010

Deň štyridsiaty prvý


Prší. Prší čoraz silnejšie. Kráčam po Dunajskej a myslím na to, ako dobre, že som bola ráno behať. Ráno bolo skvelé počasie, nefúkal vietor, nepršalo a dobre sa behalo. Dnes to išlo veľmi ľahko, dokonca až tak, že ma to prinútilo behať viac ako som mala naplánované. Normálna nenútená zotrvačnosť. Už chápem, kde beriem energiu, ktorú Andrej včera spomínal. Cvičenie robí zázraky, aj v prípade prudkej nespavosti.

Prichádzam do kina. Beznádejne vypredané. Nemôžem to nechať tak. Robím oči na pokladníčku a opakovane sa pýtam, či by sa predsa len niečo nedalo urobiť. Zaberá to. Po piatich minútach sa ku mne vracia a ponúkne mi stoličky. Teším sa, napriek tomu, že nevyužívam voľné vstupenky, ktoré som dostala od hlavného sponzora. Tie sú len do Auparku, mne sa nechce chodiť autom a tak volím Mladosť. Volám L a oznamujem jej, že nemá na výber a musí prísť. Smeje sa a ja sa ju rozhodnem počkať v San Marten, kde práve popíjam dobre vychladené ružové a pchám do seba cheesecake, ktorý nie je zďaleka taký dobrý ako ten zo Štúrovej, ale atmosféra v podniku všetko zmaže a navyše mi práve hrajú Ane Brun a jej Island blues. 

Mám rada tie momenty, keď sedím sama v podniku, hrajú niečo dobre a ja len tak ticho pozorujem ľudí a rozmýšľam o tom, čo je v ich hlavách. Do akej miery hrajú divadlo a do akej miery sú naozaj šťastní, alebo veselí, spokojní, prípadne smutní. Vlastne smutní nie. Smútok sa zvyčajne nepredstiera, ten jednoducho je.

Dnes sa ozval J. Síce s týždňovým meškaním, ale ozval. Nerozumiem prečo vlastne volal, či mu nevyšlo nejaké rande s niekým iným, alebo nedajbože bol fakt tak zaneprázdnený, že nemal čas dvihnúť telefón. Skôr si však myslím to prvé. V každom prípade to bolo veľmi fajn, s ním sa fakt nádherne kecá a čas ubieha veľmi rýchlo, to sa musí nechať. Už ani neviem o čom všetkom sme rozprávali, viem len, že ma pri ňom napadla zaujímavá skutočnosť. 

Väčšina mužov, ktorých som stretla ma neskutočne dobrú pamäť na texty piesni, názvy filmov, kníh, spevákov, detailné popisy scén, mien, čohokoľvek. V tomto sú absolútne neprekonateľní a páči sa mi to. Ja mam mizernú pamäť na mená a názvy. Viem si spomenúť na konkrétne scény, ale neviem priradiť mená. Viem, kde som čo počula, aká to bola situácia, ale neviem kto to spieva. Hm, zvláštne.

Prišla L. Rýchlo dopíjam a idem do kina.

Kino bolo natrieskané. Akira Kurosawa má asi vždy plno. Vždy som o ňom čítala, ale v zásade nikdy som od neho nič nevidela. Ak som sa zastavila v Lacných knihách, vždy ho tam bolo veľa, ale nejako ma to k nemu netiahlo. Dnes bol výber skôr vec náhody ako plánu. Hrali Zlí chlapci spávajú dobre. Prišlo mi to smiešne. Obzvlášť, po uvedomení si svojho problému s nespavosťou a po úvodných slovách, ktoré sú tak zbytočné na festivaloch. Uvádzač predstavil film, ktorý sa zamýšľa nad hranicou medzi vďačnosťou a korupciou, presne takto to povedal a mne jediné čo napadlo, bola ranná kačica o Valkovej smrti, ktorá nebola kačicou. Aká tematická náhoda, advokáti, korupcia, smrť a spravodlivosť...

Neviem čo napísať k filmu. Prvé by bolo už asi viem prečo nechodím na japonské filmy, sú príliš rozťahané a obsahujú zbytočne patetické scény, kde majú hlavní predstavitelia obsedantnú potrebu vysvetľovať svoje pohnútky konania. Na druhej strane, ten film mal skvelú kameru, hudbu, niektoré dialógy, ktoré prekvapovali humorom, kedy som nevedela, či sa mám smiať alebo plakať. Fajnová filmová skúsenosť, ktorá ma prinúti pozrieť si ešte jeden film od neho a potom vynesiem ortieľ o japonskej kinematografii, ktorá mi zatiaľ nie je blízka, ale núti ma rozmýšľať nad ich kultúrou, myšlienkovými pochodmi, vnímaním sveta a vyvoláva vo mne túžbu navštíviť ju. Tak nejako to bezprostredne cítim. 

Autentickosťou sa dá film zasadiť do dnešnej doby, pokojne aj na naše malé Slovensko. Takto nejako som si predstavovala dnešné ráno v istých kruhoch po oznámení správy dňa, nad ktorou som neveriacky krútila hlavou. 

Zvláštny deň. Tenká hranica medzi korupciou a vďačnosťou...

Zlí chlapci spávajú dobre
a dobré dievčatá nespávajú vôbec,
boja sa, že doba je príliš skazená...

1 komentár:

  1. b.
    blahozelam k lepsiacej sa kondicii,bolelo to,ale vysledky sa dostavuju,si moja inspiracia a vyzva:-))
    a vdakabohu,sorry,preklep,vdakabehu uz snad budu spat aj dobre dievcata...

    OdpovedaťOdstrániť