nedeľa 14. novembra 2010

Deň štyridsiaty piaty


Stretla som Charlotu. Volala v piatok a chcela ísť von. Povedala som jej, že už som dohodnutá, že idem na párty s Blonde. Bolo to zvláštne, za normálnych okolností by som jej povedala, poď s nami, ale po posledných udalostiach som nepovedala nič a po chvíli prisľúbila, že sa môžeme stretnúť v sobotu. Myslím, že sa potešila a ja som si v ten moment prehrávala v hlave, čo všetko jej v sobotu poviem. 

Stretli sme sa okolo obeda a išli na odpalisko. V aute sme sa neutrálne bavili o hlúpostiach, aby som následne pri káve otvorila témy, ktoré nikto nechce počuť.

Nikto nechce počuť, že sa správa ako nepríčetný, že jeho reakcie sú už pre okolie neakceptovateľné, že buď nám verí, alebo nech ide od nás preč, že sa vedome hrnie do izolácie, že bez dôvery sa nedá existovať vo fungujúcom vzťahu, že žiarlivosť a závisť nikdy nič dobré nikomu nepriniesli, že nech sa už konečne spamätá. Bolo toho veľa. Snažila som sa voliť vhodné slová, ale potom som si povedala, zober to čert, už nie je čas na diplomaciu, už treba konať a netváriť sa, že sa nič nedeje.

Charlota má problém. Jej neuveriteľná žiarlivosť a závisť je jej problém. Všetko sa naplno prejavilo posledné mesiace, keď sa dala dohromady s našim spoločným kamarátom a keď sa začala správať absolútne nepríčetne. Už si ani nespomínam koľko scénok na verejnosti urobila, ja sama som na týchto stránkach pár spomenula. Začína byť z toho nočná mora. Dostali sme sa do situácie, keď ja jej posledný spojovník prehlásil verejne, od Charloty ruky preč, veď je úplne jebnutá. Sama som sa za tieto slová cítila mizerne, nie z toho, že by som ich vyslovila, to mi bolo skôr ľúto, ale z toho, že všetci na okolí to tvrdili už dávno, len ja som sa snažila hľadať niečo dobré, lebo stále chcem veriť v to dobré. Dostali sme sa do situácie, keď ju už nikde nevoláme, lebo sa bojíme aká scénka by nás čakala, lebo sa bojíme, že sa budeme za ňu hanbiť, taká je pravda. Aj toto, tak ako je to tu napísané som jej povedala. Dostala som ju na hranicu sĺz, ale nepustila žiadnu, jej zatrpknutosť a tvrdohlavosť jej nedovolili pripustiť žiadnu emóciu.

Mala tendenciu obhajovať svoje správanie a tá obhajoba bola veľmi nešikovná. Zmietla som ju zo stola a na mieste som začala vyťahovať príklady jej žiarlivosti. Povedala mi, na teba nežiarlim a ja som jej povedala, to ma teší, včera som poslala správu M. M je jej priateľ. Dvihlo ju zo stoličky a jej prvá veta bola, čo si mu písala. Povedala som jej, nemusím to s tebou konzultovať, nemusím si od teba pýtať povolenie, keď idem písať jedincovi, ktorého poznám a s ktorým som kamarátka. Na čo povedala, ale veď ja som ťa s ním zoznámila a ja som sa len opýtala, mala by som ti hovoriť o všetkých esemeskách a telefonátoch so všetkými ľuďmi, s ktorými si ma zoznámila. Nevedela kde je sever a tak povedala, tak mi daj číslo na Šaleného. Pozerám na ňu a hovorím, prečo by som to robila, veď ho nepoznáš a ona mi povedala, aby mu ona mohla písať esemesky. Zvraštila som obočie a pozerala sa na tridsaťsedemročnú zúfalú ženu.

Povedala som, M nie je tvoj majetok a my tvoje kamarátky sa ti nemusíme spovedať, buď nám veríš, alebo máš problém a nie my sme tvoj problém opomenúc skutočnosť, že človek, o ktorom nesmieš pochybovať je M. Byť vo vzťahu, kde jeden druhému neverí, musí byť peklo. 

Stále nič. Stále jej to nedochádzalo, a keď povedala, vieš, ale ja som teraz v inej situácii ako vy, dorazila ma úplne. Opýtala som sa jej v akej. Jej odpoveď bola asi takáto, celá situácia by bola iná, keby aj vy ste mali priateľov. Neveriacky som na ňu pozerala a čakala čo bude ďalej, zároveň som si uvedomovala, že nás berie ako hrozbu svojho šťastia, ktorej sme jej dopriali, do ktorého vzťahu sme ju povzbudzovali a svoje povzbudzovanie sme už aj prudko oľutovali, nie kvôli nej, ale kvôli M.

Ďalej pokračovala moralizovaním na tému, že ženatí muži by sa nemali chodiť zabávať von sami bez ženy, lebo alkohol uvoľňuje mravy. Povedala som len, kde nie je dôvera, nie je nič a je úplne normálne sa chodiť baviť von bez partnera, dokonca si myslím, že to vzťahu prospieva, jediné na čom záleží je frekvencia. Zopakovala som, že partner nie je majetok, že sme slobodní ľudia s vlastnou mierou zodpovednosti za svoje konania, že keď ju niekto bude chcieť podvádzať, urobí to kedykoľvek bez ohľadu na to, či bude vonku s kamarátmi alebo v sedieť v kancelárii triezvy.


Spomenula Blonde. Povedala, ty ju nepoznáš, ona potrebuje pozornosť mužov, ja som s ňou zažila pár akcií, na ktorých mala potrebu strhávať na seba všetku pozornosť aj s M má potrebu flirtovať, nie preto aby ho získala, ale len tak ako hračku. Snažila som si vybaviť nejakú situáciu s Blonde, kedy som mala aj ja opisovaný pocit a nič mi neprešlo hlavou. Práve naopak, spomenula som si na bál, kedy som prisľúbila svoju účasť, len keď tam bude nejaký vyšší partner a práve Blonde mi ako doprovod ponúkla niekoho na koho mala sama zálusk. Takže toto tvrdenie mi prišlo absurdné. Je pravda, že Blonde rada strháva na seba pozornosť, ale len do momentu pokiaľ jej určíš hranice. Paradoxne práve s Blonde máme rovnaké preferencie na mužov, ale ani raz sa nestalo, že by sme sa nedohodli. Vieme si určiť hranice. Sme dostatočné zrelé na to, aby sme vedeli, že kamarátky si nelezú do kapusty, lebo to robí tiež kamarátstvo kamarátstvom. 

 Jediné, čo mi napadlo bola skutočnosť, že keď oni sú dve kamarátky, je to práve Charlotine sebavedomie, ktoré je problém a spôsob upútania pozornosti na seba poznámkami, ktoré nezainteresovaní poslucháč nemá šancu pochopiť, a tí zainteresovaní, len mávnu rukou a v duchu si povedia, to je naša Charlota.

Opýtala som sa jej, či sa počuje a požiadala ju nech sa okamžite spamätá. My nie sme jej hrozba, jej žiarlivosť a závisť ju zničí, jej žiadne sebavedomie, ktoré často nahrádza nepochopiteľnou aroganciou je jej hrozba. Povedala som jej, že chorý vzťah speje k zániku, že jej vzťah je chorý, lebo ona má problém a že som pripravená jej pomôcť, ak o to bude stáť.

Povedala som toho veľa a bolo zvláštne vidieť to zúfalstvo, ten strach, tú bezradnosť schovanú za masku arogantnosti. Prišlo mi jej ľúto. Napadlo mi, ďakujem svojej matke, že zo mňa vychovala zdravo sebavedomého jedinca okolo závisť a žiarlivosť nechodila. Rozmýšľala som, či sa to podarilo aj mne so svojou ratolesťou. V duchu som si prehrala niektoré situácie, aby som si mohla sama pre seba prikývnuť, áno podarilo. 

Musí to byť peklo žiť so všetkými tými pochybnosťami, ktoré Charlota má. Neviem, čo urobí teraz. Chcem veriť, že sa zamyslí, chcem veriť, že tomu zamysleniu nebude potrebný ešte tvrdší pád. 

Závisť a žiarlivosť ešte nikomu nič dobré nepriniesli. Bez dôvery sa nedá existovať ani v partnerskom ani v kamarátskom vzťahu. A zúfalé ženy, robia zúfalé veci... 

Len tu sa obávam, že tu to nie je o momentálnom zúfalstve, ale o nesprávnom vzorci z detstva, ktorý nedovolil vypestovať zdravé sebavedomie... 

Kto vie...

1 komentár:

  1. b.
    hm,to je tazke urcit,aka byvala CH predtym,nez sa u nej zacali prejavovat tieto tendencie?

    OdpovedaťOdstrániť